Ježiš vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta. Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo. Ale Marta mala plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ (Lk 10,38-42)
Obsluha môže, a vlastne aj má byť vyjadrením lásky. No i do práce pre druhého sa môže primiešať hľadanie seba. Človek sa zrazu chce službou ukázať, upútať pozornosť na seba. Keď sa mu nedostane očakávanej vďaky či uznania, znervóznie a začne sa porovnávať. Obsluha prestáva byť službou lásky.
Marta bola aspoň spontánna. Keď Pán venoval viac pozornosti počúvajúcej Márii než jej prepiatemu pobehovaniu, skočila mu do reči, dala si ruky v bok a vytkla mu všetko do očí: Pozri aj na mňa, veď ja sa pre teba toľko namáham, kým sestra sa bez zásluh teší tvojej pozornosti…!
Priamosť za priamosť. Ježiš Martu oslovil láskavým pokarhaním. Nepoprel jej snahu, v ktorej sa iste skrývalo aj kus úprimnej túžby prejaviť Ježišovi lásku, len poukázal na poradie dôležitosti. Život je otázkou priorít. Aby sa do služby lásky nevmiešala sebaláska, nestrhla nás a nespravila z prostriedku cieľ, najistejšie je pribrzdiť sa a dať prioritu modlitbe a až po nej sa „vložiť“ a nie „vrhnúť“ do práce.
V istom zmysle Marte niet čo vyčítať. Plnila si úlohu hostiteľky. Ona Ježiša prijala a ona sa oňho aj starala. Inak by Mária nemala príležitosť a čas sedieť pri jeho nohách. Len sa do jej úsilia vmiešal falošný tón, dokonca dva. Že Ježiša prijala iba ako hosťa, pocestného, o ktorého sa treba postarať, a nie ako proroka, ktorý aj svojou návštevou prichádza niečo zvestovať. To na podobných hostinách lepšie vycítili mýtnici a hriešnici, prahnúci po slovách milosrdenstva.
Proroka prijímame ako proroka, keď počúvame, čo nám hovorí. Až potom aj podaný pohár vody si zaslúži odmenu proroka. A druhou chybou bolo, že sa starala príliš, nechala sa prácou celkom pohltiť. Keď kvôli tomu stratila z očí toho, pre koho to vlastne robí, na uvoľnené miesto sa votrelo vlastné ja.
Službu a počúvanie Ježiš nepostavil do exkluzívneho vzťahu, nebezpečné sú len jednostrannosti a extrémy. Práve ten vytkol Marte, že to so starostlivosťou trochu preháňa.
No Pán reaguje podčiarknutím počúvania, kontemplatívnej zložky, ešte na jedno úskalie: práve modlitba je to, o čo sa nechávame najľahšie a najrýchlejšie obrať – práve preto si ju treba aj najúzkostlivejšie chrániť. Jednak preto, že práve od kontemplácie, reflexie závisí aj náplň a efektivita praktickej činnosti, ale aj preto, že je to ten najprecíznejší čas, ktorý má trvalú hodnotu, veď je zakotvený priamo v Bohu.
Nič nie je urgentnejšie a dôležitejšie ako uchovať si rytmus duchovného života a čím prežitejšie ho naplniť.
