Pred tridsiatimi rokmi vyslovil svätý Ján Pavol II. v Bazilike svätého Petra vetu, ku ktorej sme sa ako krajina možno nikdy poriadne nevrátili:
„Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte!“
Povedal ju slovenským pútnikom pri ďakovnej púti v Ríme 9. novembra 1996.
Tri desaťročia sú dosť dlhý čas na to, aby sme si položili nepríjemnú otázku: Dobre sme si to uvedomili?
Po páde komunizmu sme mali pred sebou množstvo naliehavých úloh. Budovali sme slobodný štát, demokratické inštitúcie, hospodárstvo a usilovali sa vrátiť tam, kam sme historicky patrili – do slobodnej Európy. V mnohom sme uspeli.
Popritom sme však možno zabudli položiť si inú otázku: nielen kam chceme patriť, ale aj čo do Európy chceme priniesť.
Nedávno som sa o slovách Jána Pavla II. rozprával s jedným z našich biskupov. Pripomenul mi jednoduchú, ale podstatnú vec: táto úloha sa neskončila. Stále trvá. A nič nám nebráni, aby sme ju znovu objavili a pokúsili sa jej zhostiť.
Čo teda mohol Ján Pavol II. vidieť v Slovensku?
Ťažko dnes s istotou povedať, čo všetko ho k týmto slovám viedlo. Dobre však poznal Slovensko, silu viery, ktorá tu prežila desaťročia prenasledovania, naše kresťanské tradície, mariánsku úctu i svedectvo mučeníkov a vyznávačov.
Poznal ľudí, ktorí boli pre vieru väznení, prenasledovaní a vytláčaní na okraj spoločnosti. Videl aj novú generáciu, ktorej slobodu pripravilo utrpenie tej predchádzajúcej a ktorá túžila vrátiť svoju krajinu do slobodnej Európy.
Ak pápežov výrok čítame vo svetle jeho širšieho učenia o Európe, možno našu osobitnú úlohu chápať aj ako povolanie pripomínať kontinentu jeho kresťanské korene.
Nie z pozície toho, kto sa nad ostatných povyšuje. Skôr ako národ, ktorý sám dostal dar, za ktorý nesie zodpovednosť.
Slovensko môže byť akýmsi „horčičným zrnkom“ či „kvasom“ – malou krajinou, ktorá nemusí byť mocná, aby mala význam. Kresťanstvo napokon nikdy nestavalo svoju silu predovšetkým na počte, bohatstve či politickej moci. Evanjelium používa obrazy soli, svetla, kvasu či horčičného zrnka. Malé môže premieňať veľké, ak samo zostáva verné tomu, čo dostalo.
Pravdou však je, že na túto stránku nášho európskeho povolania sme do veľkej miery zabudli. Tak veľmi sme sa sústredili na to, aby sme sa stali rovnocenným členom Európskej únie, až sme si prestali klásť otázku, kým vlastne sme a čo môžeme ponúknuť ostatným.
Aj v živote Cirkvi zostáva živá spomienka na návštevy Jána Pavla II. Oveľa ťažšie sa nám však darí premieňať jeho učenie a výzvy na konkrétny život.
Práve teraz môže byť vhodný čas znovu sa nad touto misiou zamyslieť.
Má to však jednu podstatnú podmienku.
Ako hovorí Písmo, slepý nemôže viesť slepého. Ak chceme niečo pripomínať Európe, musíme najprv vedieť, z čoho sami žijeme. Ak chceme hovoriť o kresťanských koreňoch, nestačí ich obdivovať ako historickú pamiatku. Musíme z nich znovu čerpať.
Treba teda začať od seba – a ako inak než obrátením a pokáním?
Nie je možné presvedčivo hovoriť o kresťanskej Európe, ak kresťanstvo sami redukujeme na tradície, sviatky a kultúrne zvyky. Nestačí ukazovať na chyby druhých. Prvou otázkou musí byť, či sami žijeme vieru, ktorú chceme ponúknuť ako nádej iným.
Zažívame zvláštnu dobu. Z „blbej nálady“, ktorá sa u nás v posledných rokoch šíri takmer ako infekčná choroba, ma prebralo niekoľko rozhovorov s ľuďmi zo západnej Európy.
Nechcem z niekoľkých osobných rozhovorov robiť sociologický obraz celého kontinentu. Zaujalo ma však, že viacerí ľudia z Francúzska, Rakúska, Švajčiarska či Nemecka nezávisle od seba hovorili o Slovensku ako o istom druhu útočiska. Z ich slov bolo cítiť znepokojenie nad kultúrnym smerovaním vlastných krajín a niekedy aj stratu nádeje v ich budúcnosť.
Takéto skúsenosti by nás nemali viesť k pocitu nadradenosti. Skôr k zodpovednosti.
Našou úlohou nie je hovoriť iným národom, že sme lepší. Môžeme však svedčiť o tom, že rezignácia nie je jedinou možnosťou. Že obnova je možná. Že spoločnosť nemusí byť navždy odsúdená na smer, ktorým sa práve uberá. A predovšetkým, že Bohu nič nie je nemožné.
Nemôže to však byť lacná nádej.
Kultúrne, morálne a duchovné rozhodnutia majú svoje spoločenské dôsledky. Preto je dôležité pýtať sa, na čom chceme budúcnosť Európy stavať.
Európa môže zabudnúť na svoje kresťanské korene, nemôže však zmeniť skutočnosť, že práve z nich vyrástla veľká časť jej kultúry, chápania ľudskej dôstojnosti, umenia, vzdelanosti i predstavy o spoločnom dobre.
Ak sa od nich definitívne odstrihne, nevznikne prázdne miesto. Uvoľnený priestor vždy zaplní niečo iné.
Aj preto znejú vážne slová kardinála Roberta Saraha:
„Ak sa starý kontinent definitívne odpíli od najhlbších koreňov svojej identity, ktoré boli kresťanské, obávam sa toho najhoršieho. Vyvolá to celosvetovú krízu…“
„Dobre si to uvedomte“
Možno práve tieto slová Jána Pavla II. potrebujeme po tridsiatich rokoch počuť nanovo.
Osobitná úloha Slovenska nemusí znamenať veľké politické projekty ani ambíciu poučovať iné národy. Môže byť oveľa jednoduchšia a zároveň náročnejšia: znovu objaviť vlastné kresťanské dedičstvo, premieňať ho na živú vieru a kultúru a potom sa o túto skúsenosť deliť s ostatnými.
Najprv teda potrebujeme obnoviť vieru doma – v rodinách, farnostiach, školách, kultúre a každodenných vzťahoch.
Potrebujeme znovu nadobudnúť zdravé vedomie toho, kým sme, bez komplexu menejcennosti, ale aj bez pocitu nadradenosti.
A napokon potrebujeme mať odvahu vstupovať s týmto svedectvom do európskeho priestoru.
Ak máme Európe pripomínať jej korene, musíme z nich najprv sami žiť.
Pred tridsiatimi rokmi nám Ján Pavol II. povedal: „Dobre si to uvedomte.“
Možno sme jeho výzvu na čas prespali. Ešte však nie je neskoro prebudiť sa.

