Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. (…) „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ (…) Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“ (Lk 7,36-50)
Návšteva u farizeja, nečakané gesto hriešnej ženy i následné podobenstvo nás uisťuje, že Ježiš je na strane hriešnikov, že práve ich zahŕňa svojou pozornosťou, porozumením, milosrdenstvom a odpustením. Je nemálo tých, čo aj túto úžasnú skutočnosť zneužívajú ako alibi pre svoju nekajúcnosť: „Boh je dobrý, môžem si robiť, čo chcem, on mi napokon aj tak všetko odpustí“. Uveďme vec na pravú mieru. Táto žena už vyznala, že je hriešnica, už dala najavo svoju ľútosť a chcela byť iná. Už veľa milovala, a preto jej už bolo veľa odpustené.
Čo však s hriešnikmi – a práve takých nás je väčšina –, ktorí sa dokola točia i topia v tých istých hriechoch? Aj ich ľutujeme, ale nie celkom, aj ich chceme zanechať, ale nie celkom. Je možné byť súčasne aj hriešnikom, ktorý hreší, aj kajúcnikom, ktorý ľutuje, a napriek tomu zakúšať Božie milosrdenstvo a odpustenie?
Zdá sa to ako rúhanie, jasné pokúšanie Ducha Svätého. Ale máme tu nejaké iné východisko? Kde je hranica medzi opovážlivým spoliehaním sa a absolútnou odovzdanosťou do Božieho milosrdenstva, a to aj s celým svojím biednym stavom a neschopnosťou vymaniť sa zo svojich hriechov?
Faktom je, že pokánie je proces, a to neustály. Právom hovoríme o permanentnom pokání či permanentnom obrátení. Božie odpustenie, stavajúce na ľudskej slobode, sa potrebuje o niečo oprieť. Nemusíme sa báť Bohu slobodne odovzdať aj svoju zatiaľ slabú, nestálu či vzdorovitú vôľu. Aj svoju nerozhodnosť. A opakovať úprimnú túžbu stať sa novým človekom. Ako nás opakovane povzbudzoval pápež František: „Boh sa neunaví odpúšťať nám, ak sa my neunavíme prosiť ho o odpustenie.“
Pri návšteve farizeja vidíme, ako Ježiš s božskou veľkodušnosťou prijíma ľudsky veľkodušné, láskyplné pomazanie. Pomazanie nôh, ktorými chodil Boh po prachu tejto zeme a tým jej prinavracal pôvodnú, rajskú dôstojnosť a posvätnú veľkosť. Nimi kráčal, aby priblížil Boha človeku a človeka Bohu. Nimi kráčal aj posledné kilometre v službe hlásania pravdy a vykúpenia, nimi kráčal cestou kríža z krajiny tieňov smrti do svetlého Otcovho domova. Láska to vytušila a človek pomazal Bohu nohy v Synovi, požehnanom, ktorý prichádza.
