Schúlená do klbka, ponárajúca do seba, rozdrobujúca našu integritu, separujúca od druhých, od života. Taká je úzkosť.
Roztrasie naše struny, ktoré dlho rezonujú. Po udalosti, ktorá nás rozrušila večer, sa ešte ráno budíme rozochvení. Niektorí ľudia majú viac strún ako iní. Sú viac rezonujúci na stresory, ale i napríklad na umenie. Jednoducho sú viac vnímaví. A áno, tam, kde iní preplávajú cez situácie úplne nevzrušene, sa títo strunami obdarení ľudia cítia skôr unavení a preťažení. Napríklad na večierku – podnety vnímajú tak intenzívne, že už po polhodine sú plní a musia odísť a struny sú rozochvené ešte veľmi dlho.
Úzkosť nás môže sprevádzať tam, kde je veľa ľudí. Núti nás oddeliť sa, utiecť, schovať sa. Alebo z nás robí hercov. Hráme svoju rolu, akoby úzkosť nebola. To je možno ešte horšie. Usmievame sa naučeným úsmevom, aj keď sa nám vnútro chveje. Aj keď je žalúdok stiahnutý. Práve ten naučený úsmev nás okráda o množstvo energie. Koľko som už stretla ľudí, ktorí mi s úsmevom rozprávajú, že majú problém v manželstve, že nemôžu spať, že sa budia rozochvení.
Nedávno mi jedna pacientka s úsmevom rozprávala o ťažkej depresii, ktorú prežíva, o tom, že sa musí starať o dementných rodičov a syn má problémy so závislosťou. „Druhý syn má tiež depresie,“ usmievala sa cez bolesť. To robíme často, keď chceme byť spoločensky prijateľní, keď sa za svoju úzkosť hanbíme. S tým sa stretávam. Ľudia mi s rozpakmi hovoria o úzkosti, lebo ich to zahanbuje. Cítia sa menejcenní, odhalení. Ale svätý apoštol Pavol píše, že má zaľúbenie v úzkostiach pre Krista (2 Kor 12, 10), a teda úzkosť pre neho nie je zdrojom hanby. Úsmev teda niekedy ukrýva úzkosť. Obal, ktorý nekoreluje s obsahom. Úsmev, ktorý napokon spôsobuje ešte väčšiu tenziu.
Ľudia, ktorí vedia byť autentickí, majú kratšiu cestu k uzdraveniu. Pretože sa neskrývajú za rôzne maladaptívne mechanizmy. Nenechajú sa ovplyvniť vnútorným kritikom, ktorý sa im snaží nahovoriť: „Takto sa musíš tváriť, toto musíš robiť, aby si bol/bola prijateľný/prijateľná.“ Ak vieme pomenovať, čo prežívame, je to začiatok cesty. Možno veľmi dlhej, možno kľukatej. A pokojne sa nechajme touto cestou sprevádzať terapeutom. Nie je to zlyhanie, nie je to malá viera. To si snáď nemusíme hovoriť. Veď všetko nám môže slúžiť na dobré, aj psychológ, aj psychiater, aj lieky. Aj liečivé slová z Písma. Aj Kristus Lekár. Ja ako lekárka, ktorá počúvam príbehy iných, liečim a som presvedčená, že moje poslanie je účasťou na poslaní Krista Lekára.
Úzkosť sa môže usídliť v tele a my cítime, ako nám kmitá kútik oka. Ako nám brnia a tŕpnu ruky, ako sa nám zle dýcha, máme tlak na hrudníku alebo bodavú bolesť v jednom mieste, stuhnuté svaly, búši nám srdce či sa nám točí hlava alebo máme tráviace ťažkosti. Poznáte to? Zoznámte sa so svojou úzkosťou a jej prejavmi. Je to súčasť terapie. Dať tej všadeprítomnej rozochvenosti tvar, zúžiť ju do slov. Pomenovať ju pred niekým, kto nás aj tak miluje a prijíma. Práve neuchopiteľnosť dáva úzkosti jej silu. Potláčanie a „úzkosť z úzkosti“, tzv. anticipačná úzkosť, to sú jej zbrane. Ale dostaňte ju na svetlo, je možné, že sa zľakne. Už to je výhra, pomenovať ju.
Ak sa úzkosť oblieka do telesných príznakov a my túto skrýšu objavíme, keď sami alebo lepšie s niekým, komu dôverujeme, identifikujeme tieto telesné mimikry úzkosti, zistíme, že predsa neumierame. A nič zlé nám nehrozí. Ak pripustíme, že to môže aj prejsť, tak ako po noci nastane zákonite ráno, ak máme takýto katarzný zážitok, sme na ceste von z bludného kruhu úzkosti.
Sedí predo mnou v ambulancii mladý muž. Chce rozprávať, ale nechce plakať. Zadržiava slzy a bojuje. Potom však odvážne a cez slzy hovorí o tom, ako sa cíti. Už mesiace. Úzkosť dostáva tvar. Súvisí s kumuláciou viacerých stresujúcich faktorov, s nezvládnuteľným tlakom na výkon v práci, s pokusom o sebevraždu v rodine a s narodením dieťaťa. Vážim si túto vybojovanú dôveru. Kladiem otázky, aby prišlo viac svetla. Netlačím, len nechávam priestor a spolu hľadáme, kde začína cestička ďalej.
Úzkosť je ako zajac, kľučkuje a ťažko sa dá chytiť. Najmä keď ju naháňame, keď sa na ňu sústredíme, vtedy vie aj narásť zo zajaca na predátora. Ale niekedy, keď sa cítime v bezpečí, keď nás niekto počúva, vieme o nej hovoriť. Vtedy sa môže zmenšiť z „bubáka“, ktorý vykúka zo šera detskej izby a straší vnútorné dieťa v nás, na malú, neškodnú plyšovú myšku.
Prečo hovorím o úzkosti? Lebo doba je rýchla. Tlačí na výkon, posúva naše hranice, vkráda sa nám do spální v podobe sociálnych sietí. A priznajme si to, aj na toaletu. Niekedy. Úzkosť je všadeprítomná.
Ako sme spomínali, úzkosť má separačný, izolujúci charakter. Tak radi by sme išli na tú párty, do kina, medzi ľudí, ale čo ak tam bude? Úzkosť, nepozvaný hosť.
Mám pre nás dobrú správu. Svoje úzkostné prejavy vnímame cez zväčšovacie sklo. Tik v oku si asi nikto iný nevšimne. Spotené ruky väčšine ľudí nevadia. Tí, ktorí nás majú radi, nás proste majú radi. A aby nás mali radi, nemusíme byť perfektní. Medzi nami, perfektní ľudia sú protivní. Vlastne neexistujú, iba na Facebooku.
A nič nás nemôže odlúčiť od Kristovej lásky (Rim 8, 35 – 39). Ani úzkosť. Tak je to. Dievčatko schúlené do klbka, si milovaniahodné. Mladý muž, ktorý zápasíš so slzami, máš svoju hodnotu. Matka, ktorá máš strach o deti a bojuješ s únavou, muž, ktorý máš náročnú prácu, veľkí i malí, vladári i obyčajní ľudia ako ja a ty. Máme nádej, môžeme mať nádej, že bude lepšie. Nič nás nemôže odlúčiť od istoty, že sme milovaní a prijímaní. Aj v úzkosti. Práve tam, do centra našich neistôt, prichádza istota, že On vie. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol spolucítiť s nami (porov. Hebr 4, 15).
Určite v Getsemanskej záhrade (Mt 26, 37). Vedel, že príde doba, tekutá, fluidná, keď sa istoty budú hľadať ťažko. On tu je, tak ako vtedy, vo všetkých našich getsemanských záhradách. S „fluidnosťou doby“, s pocitom, že stojím na vode, že pôda pod nami je neistá a všade naokolo niet pevného bodu, čo môžu byť prejavy generalizovanej úzkostnej poruchy, súvisí aj príbeh s Ježišom, ktorý sa po rozbúrenom mori blížil k loďke plnej vystrašených úzkostných rybárov (Mt 14, 24 – 33). Boli tak vystrašení, že Ježiša ani nespoznali a ich obavy sa tak akcentovali, že na svojho majstra vykríkli: „Mátoha!“
Po prvom návale úzkosti spoznali Ježiša a Peter chcel ísť, ako je to pre neho typické, hneď za ním. Pokiaľ pozeral na Ježiša, išiel s istotou viery po vode. Keď sa pozrel na svoju neistotu, na vodu, ktorá sa zdala nekonečná, naozaj ako more, tak sa začal topiť – vo svojej úzkosti.
Podobné pocity všadeprítomnej úzkosti so strachom o svoj život môžu mať ľudia s panickým atakom. Majú často pocit, že sa topia, že umrú. Cieľom zvládnutia úzkosti je spoločne zistiť, že nejde o ohrozenie života, aj keď to tak naozaj vyzerá. Terapeut vtedy ponúkne ruku pacientovi. My však máme aj Krista Lekára, ako sa modlíme v gréckokatolíckej liturgii, „lekár duší i tiel“, a ako bol svätým Augustínom nazývaný Christus Medicus. On stojí pevne v rozbúrených vodách, v tých istých vodách ako my, je tam s nami a ponúka svoju pevnú ruku.
Neznamená to, že kresťan nemôže prežívať úzkosť, že má slabú vieru, to by bol pozitivizmus. Ale nič, skutočne NIČ, ani úzkosť, nás nemôže odlúčiť od Kristovej lásky a prítomnosti. Ani vtedy, keď sa nám zdá, že sme v mori, že nevidíme breh a vlny sa prelievajú cez nás. On je tu. A búrka má jednu dobrú vlastnosť, napokon ustane.
Úzkosť nás dekoncentruje, už nevieme, kde je náš stred. Emócie preberajú vládu a rácio ťahá za kratší koniec. Môžeme sa cítiť rozbití na tisíc kúskov. Vtedy môže prísť drotár, ktorý nás poskladá alebo pospája zlatom, ako sa to robí v Japonsku s rozbitou keramikou. A naše opravené ja má ešte väčšiu cenu ako predtým. Boh, ktorý tvorí všetko nové (porov. Zjv 21, 5), má túto schopnosť pospájať rozbité kúsky nášho ja. On je Obnoviteľ a tvorí všetko nové.
Ježiš veľmi dobre poznal úzkosť, veď si ju zažil v tej najhoršej podobe a nie je to iba metafora, že sa potil krvavým potom v Getsemanskej záhrade (Lk 22, 44). Ako som už povedala, stojí v tých istých vodách, je s nami v úzkosti, je pri nás, pozná nás, neodsudzuje nás, môžeme byť pred ním takí, akí sme, a to je terapeutické.
A na záver?
Možno, že šťastie nie je neprítomnosť nešťastia. Že zdravie nie je neprítomnosť nepohody. Skôr by sme ho definovali ako stav nádeje, že napokon bude dobre, alebo ako stav blízkosti. Mám niekoho, kto mi je nablízku, kto mi rozumie, ku komu môžem kedykoľvek prísť. Snaha o elimináciu akéhokoľvek nepohodlia v našich životoch je falošná, slepá cesta. Túžba po dokonalosti, po živote bez úzkosti môže byť sama zdrojom úzkosti.
Čo tak začať s vedomím, že som v poriadku, aj keď sa cítim ako na vode? Že prežívanie úzkosti je zážitok, ktorý je vlastný takmer všetkým, že neexistuje asi žiaden človek, ktorý by úzkosť nezažil, a mňa prežívanie úzkosti nediskvalifikuje z ľudského spoločenstva. A trochu prežívať úzkosť je normálne. A netreba sa za to hanbiť. Aj tak sa dá žiť.
Nerezignujeme na víziu uzdravenia. Ale aj byť v procese uzdravovania je veľmi dobré. Krok za krokom, tak sa kráča po mori. Vždy som tam však s niekým, kto pevne stojí i na vlnách mojej vlastnej úzkosti v mori, ktoré je v mojom srdci.
