Francúzska poslankyňa Clémence Guettéová prišla s návrhom, ktorý na prvé počutie znie sympaticky. Chce posilniť spoločenské postavenie priateľstva a rozšíriť naň niektoré práva, ktoré dnes patria predovšetkým rodine a partnerským zväzkom. Napríklad možnosť zostať doma s chorým priateľom a starať sa oňho.
Ťažko proti tomu niečo namietať. Zvlášť v čase, keď pribúda osamelo žijúcich ľudí a priateľstvá neraz preberajú úlohu chýbajúcich rodinných väzieb. Človek, s ktorým sa poznáme tridsať rokov, nám môže byť napokon oveľa bližší ako príbuzný, ktorého stretávame len príležitostne.
Guettéová, poslankyňa za ľavicové hnutie La France insoumise, vo svojej knihe Za politiku priateľstva (Pour une politique de l’amitié) navrhuje pracovné voľno na pomoc chorému priateľovi, rozšírenie rodičovského voľna na priateľa osamelého rodiča, uznanie spolurodičovstva medzi priateľmi či možnosť pracovného preloženia za priateľom.
V hre je dokonca tzv. „priateľský pakt“, obdoba francúzskeho občianskeho paktu solidarity (PACS), ktorý by priateľom umožnil využívať niektoré daňové a dedičské výhody partnerského zväzku.
Tu sa však pôvodne príťažlivá myšlienka začína zamotávať. Ak má štát priznať priateľovi osobitné práva, musí najprv určiť, ktoré priateľstvo môže takéto právne postavenie získať. Nemôže predsa poskytovať daňové či pracovnoprávne výhody všetkým ľuďom, ktorých označíme za svojich priateľov. Návrh preto počíta s jedným osobitne uznaným priateľom.
Vzniká tak trochu zvláštna situácia. Spomedzi ostatných si vyberieme jedného človeka, verejne potvrdíme, že k nemu máme výnimočný vzťah, a štát nám na základe toho prizná osobitné práva. Pri hľadaní alternatívy k tradičným vzťahovým modelom sa tak pozoruhodnou okľukou vraciame k výlučnému zväzku dvoch ľudí. Samozrejme, priateľstvo nie je manželstvo. Stojí za to pýtať sa, prečo z neho chceme vytvoriť niečo, čo sa na manželstvo čoraz viac podobá.
Ak by dôvodom bolo iba to, že sa dvaja ľudia milujú a sú si blízki, potom je francúzska otázka úplne legitímna. Hlboké priateľstvo môže byť rovnako verné, obetavé a trvalé ako partnerský vzťah. Niekedy aj trvalejšie.
Manželstvo má popri vzájomnej blízkosti dvoch ľudí aj širší spoločenský rozmer: vytvára rodinu a prináša zodpovednosť za deti a ich výchovu. Práva, ktoré spoločnosť manželom priznáva, preto súvisia aj so záväzkami, ktoré na seba berú.
Francúzsky návrh otvára ešte inú otázku: či v snahe povýšiť priateľstvo nezačíname meniť to, čo je na ňom osobité.
Málokedy vieme presne určiť deň, keď vzniklo priateľstvo a z obyčajného známeho sa stal priateľ. Priateľstvo je krásne tým, že nevzniká podpisom a nedá sa vynútiť. Napriek tomu býva jedným z najpevnejších vzťahov, aké človek počas života zažije.
Aristoteles rozlišoval priateľstvo založené na úžitku, priateľstvo založené na potešení a priateľstvo založené na dobre druhého človeka. To posledné považoval za najvyššie. Priateľ v ňom chce dobro druhého preňho samého, bez očakávania protislužby.
Vzniká zvláštny paradox. S oslabovaním tradičných väzieb rastie úloha štátu, ktorý musí čoraz presnejšie určovať, koho považujeme za blízkeho človeka a aké práva z tejto blízkosti vyplývajú. To, čo bolo kedysi prirodzene spojené najmä s rodinou a manželstvom, sa postupne prenáša aj na iné vzťahy.
Francúzsky návrh otvára širší problém. Európa, v ktorej pribúdajú jednočlenné domácnosti, bezdetní ľudia a seniori žijúci sami, bude musieť oveľa vážnejšie premýšľať nad tým, aké miesto majú v našom živote ľudia, ktorí nie sú našimi príbuznými.
Osamelosť sa pritom čoraz výraznejšie vníma aj ako spoločenský a zdravotný problém. Svetová zdravotnícka organizácia uvádza, že ju zažíva približne každý šiesty človek na svete. Sociálna izolácia a osamelosť zasahujú fyzické aj duševné zdravie a ich dôsledky sa prejavujú aj vo fungovaní spoločnosti.
Mnohým ľuďom dnes chýbajú pevné vzťahy a okruh blízkych, na ktorých sa môžu spoľahnúť. Ak na oslabovanie prirodzených väzieb odpovieme vytvorením ďalšieho právne definovaného zväzku, riešime príčinu osamelosti alebo už iba administrujeme jej dôsledky?
Spoločnosť osamelých jednotlivcov potrebuje predovšetkým prostredie, v ktorom môžu vzťahy vznikať, dozrievať a pretrvávať. Priateľstvo má svoju vážnosť bez toho, aby sa približovalo manželstvu. Niektoré záväzky sme nikdy nepodpísali, a predsa ich považujeme za záväzné.
