Keď Ježiš ešte hovoril, pozval ho istý farizej, aby uňho obedoval. On šiel a sadol si k stolu. A farizej sa začudoval, keď videl, že sa pred obedom neumyl. Pán mu povedal: „Vy, farizeji, čistíte čašu a misu zvonka, ale vaše vnútro je plné lúpeže a neprávosti. Hlupáci, či ten, čo stvoril vonkajšok, nestvoril aj vnútro? Ale čo je vnútri, rozdajte ako almužnu a všetko vám bude čisté.“ (Lk 11,37-41)
I keď farizeji Ježišovi neustále strpčovali život, rovnako ako mýtnici aj oni patrili k strateným ovciam z domu Izraela. Preto pozvanie na obed od jedného z nich prijal ako výzvu, aby dnes spása vstúpila aj do tohto domu. Príležitosť ísť rovno na podstatu veci sa mu naskytla hneď pri dverách. Farizejovu zádrapku využil na to, aby poukázal na pravý zmysel obradov a rituálov, ktoré sa týkajú srdca človeka a majú byť len jeho vonkajším prejavom.
Všetci a stále sme náchylní zastať na povrchu, náš zrak a sluch fungujú spoľahlivejšie ako vnútorné zmysly, a tak sme odkázaní na neustále očisťovanie. Nie rúk, nôh a nádob, ale zraku a sluchu, lebo najmä tie bránia vstúpiť vnútornému svetlu, aby nás očisťovalo, posväcovalo a podnecovalo.
Ohľady na hostiteľa Ježiša neviedli k tomu, aby mlčal o háklivých témach. Naopak, pre hostiteľovo dobro bolo treba hovoriť práve o nich. Za jedlo sa Ježiš revanšoval pravdou. Živá predstava tohto Ježišovho počínania zbavuje nánosu posvätnej sterility a vyvoláva túžbu podobne sa pohybovať v okolnostiach, ako ich prináša aj môj bežný život. Jemu je evanjelium adresované, lebo uprostred neho sa rodilo.
Ten, čo stvoril vnútrajšok i vonkajšok, stvoril ho ako jedinú bytosť, pulzujúcu v rytme zákonitostí, ktoré do nej vložil. Medzi ne patrí aj to, ako sa vnútro a vonkajšok navzájom podmieňujú i prejavujú. Vonkajšok je prejavom vnútra a vnútro sa napĺňa a utvára aj tým, čo doň zvonku vpúšťame. Aj ako to vpúšťame. Tá istá udalosť môže jednému poslúžiť na pohoršenie, inému na povzbudenie.
Ježiš chce povedať farizejom, že ich myslenie je postavené na hlavu, lebo zmýšľajú a žijú úplne opačne, než to zodpovedá prirodzenej štruktúre ľudskej bytosti. Radí zamerať sa na vnútro a dobrotou vyháňať naplavenú zlobu.
Čisté šaty, ruky, byt môžu byť odrazom čistého vnútra, aj by mali. Ale ako všetko, môžu sa zvrhnúť na lacnú masku a nebezpečný sebaklam. Ježiš ani v tomto prípade neodmieta, len opravuje, čo dokáže náklonnosť k zlému pokaziť. Ježiš radí konať konkrétne dobro, dávať almužnu, teda nezištne rozdávať. Len úprimne podávaná almužna na rozdiel od vonkajšej fasády skutočne zakrýva mnoho hriechov.
Pánova priamosť až ohromuje. Z toho, ako sa pohyboval medzi rôznymi ľuďmi, vidno, že nebral falošné ohľady, že vystupoval slobodne a priamo. Nečakal od druhých len to, aby tolerovali jeho správanie a videnie vecí. Aktívne sa usiloval, aby si jeho postoje osvojili a žili podľa nich. Veď voči pravde nikto nemôže byť indiferentný. Srdce možno očistiť od hriechu a oslobodiť od pút zloby len konaním dobra, zriekaním sa a rozdávaním všetkého, na čom srdce príliš lipne.
