Ježišovi priviedli nemého človeka, posadnutého zlým duchom. On zlého ducha vyhnal a nemý prehovoril. Zástupy žasli a vraveli: „Také niečo sa ešte nikdy v Izraeli nestalo.“ Ale farizeji hovorili: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“ A Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu. Keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ (Mt 9,32-38)
Celé dielo spásy (vo význame záchrany i zdravia) je vlastne prejavom Božieho súcitu a milosrdenstva voči deťom, ktoré si toho v nezvládnutej slobode toľko navarili, že už ani netušia, o čo neustále prichádzajú. Bezradne zamotaní do svojich slabostí a neúspešných pokusov sami sa vymaniť z ich pút. Ježiš prichádza so svojou uzdravujúcou božskou mocou nielen „v tele“, ale ju aj uplatňuje a slúži ňou ľudským spôsobom.
Tvorca a Pán vesmíru chodí od jednej osady k druhej, odkázaný na pár desiatok kilometrov, ktoré môže človek denne prejsť, na trochu poslucháčov, ktorí môžu počuť jeho ľudský hlas, limitovaný obmedzenosťou, v ktorej ho nechápu, a tvrdošijnosťou, s akou neprijímajú väčšinu z toho, čo im túži tak zrozumiteľným a ľudským spôsobom priblížiť. Je to tajomstvo. Chce všetkým pomôcť, má moc všetkým pomôcť, a zároveň dobrovoľne berie na seba nemohúcnosť pomôcť im…
Diabol sa rád skrýva za „nemotu“ – hovorenie o všetkom možnom, len aby sa obchádzalo to podstatné, teda pomenovanie hriechu a jeho riešenie. Ježiš ho hneď odhaľuje. Pre nás je to výzva nechať sa „načať“ hlasom a vanutím jeho Ducha a nebrániť mu oslobodiť ma od diabolstiev, ktoré ma skryto, no účinne spútavajú.
Aj Ježiš zakúšal, že „z práce neubúda“ a potreby a problémy akoby sa množili pod rukami. No ani on sa nesnaží heroicky zvládnuť všetko sám. Žatva je priveľká aj preto, aby sme si uvedomili potrebu pomoci, že treba hľadať a najmä prosiť za spolupracovníkov.
Aj zatemnená myseľ, aj choroby tela, aj otroctvo duše – to všetko sú dôsledky hriechu. Ježiš ho prišiel odstraňovať vo všetkých jeho podobách a dôsledkoch. Preto usilovne vyučoval, kvôli čomu bol stále na cestách, z dediny do dediny, z mesta do mesta. Preto uzdravoval a vyháňal z posadnutých zlých duchov. Vedel, o čo všetko oberá človeka hriech, ako je voči nemu bezmocný, ako je v ňom znetvorený Otcov plán lásky. Hýbal ním súcit a ten ho dával do neustáleho pohybu. A je tomu tak doteraz, zástupy i jednotlivci sú skleslí ako ovce bez pastiera.
Ježiš to zakúšal na každom kroku: len čo ukázal ochotu pomôcť, sypalo sa to na neho z každej strany. Jeho „pastoračná spiritualita“ je veľmi blízka životnej situácii väčšiny ľudí, zmietaných najrozmanitejšími povinnosťami a starosťami bežného života. Tu nie je možný pokojný, usporiadaný benediktínsky rytmus „ora et labora“, chránený presným programom dňa.
Život v chaose diania je však tiež povolaním – a teda možno v ňom počítať s primeranou „charizmou“ i „milosťami stavu“ –, hoci sa doň človek obyčajne rovno narodí. Roľou, kráľovstvom, je podľa Ježiša celý ten svet zmätkov a biedy. Doň sa treba denne púšťať so samozrejmosťou, vytrvalosťou a odvahou robotníka.
