Evanjelista Ján uvádza, že učeníci boli za zatvorenými dverami. Sloveso kléio – zavrieť, zatvoriť v spojení s výrazom „zo strachu pred Židmi“ (Jn 20,19) je potrebné chápať vo význame zamknúť dvere, teda zabezpečiť ich tak, aby sa nedali otvoriť zvonka.
Evanjelista tým chce zdôrazniť nielen zázračnosť Ježišovho vstúpenia medzi učeníkov, ale skôr emocionálnu atmosféru, v ktorej sa učeníci nachádzali. Je to strach a obava. Dvere nepredstavujú len materiálnu prekážku, ktorá nemôže zadržať Božieho Syna. Zamknuté dvere sú symbolom ľudského uzatvorenia a úzkosti, pričom ide o postoj, ktorý vystihuje stav celého spoločenstva učeníkov.
Pozdrav vzkrieseného Pána: „Pokoj vám!“ odomyká dvere ľudských sŕdc. Platilo to pre prvých Ježišových učeníkov, platí to aj dnes. Terajší Svätý Otec Lev XIV. v prvých slovách po svojom zvolení použil práve tento Kristov veľkonočný pozdrav. Ježišova prítomnosť prináša pokoj, ktorý aj dnešný svet tak veľmi potrebuje.
Ježiš urobí gesto, ktoré je hlavným dôvodom, pre ktorý tento evanjeliový úryvok zaznieva práve na slávnosť Zoslania Ducha Svätého: „Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: ‚Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.‘“ (Jn 20,22-23)
Evanjelista Ján vidí v Ježišovom geste dýchnutia svojho Ducha na učeníkov naplnenie starozákonných proroctiev. Ježišovo víťazstvo nad smrťou je novým začiatkom pre ľudstvo. Boží Syn nás robí novým stvorením pre svojho Otca. Kniha Genezis hovorí, ako Boh stvoril človeka a „vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2,7) Teraz Pán Ježiš udeľuje svojim učeníkom „Dych života“, ktorým je Duch Svätý. Robí z nich nové stvorenie.
Duch Svätý je spojený s darom odpustenia. Prví ľudia boli stvorení ako dobrí, teda v posväcujúcej milosti, ktorú však stratili hriechom. Odpustenie hriechov nie je ľudským výkonom, ale Božím dielom, ktoré v nás obnovuje prvotný stav milosti.
Duch Svätý z nás robí nové stvorenie. Jedine Boh odpúšťa hriechy. Pán Ježiš dáva učeníkom moc, ktorá patrí iba Bohu (porov. Mk 2,7), aby ju vykonávali v jeho mene. Odpustenie hriechov je zázrakom podobným vzkrieseniu mŕtveho. Ide o duchovné znovuzrodenie. Naším poslaním je robiť to, čo robí Boh.
Rozlišujeme sviatostné odpustenie vo sviatosti pokánia, čo je služba vyhradená kňazom. Avšak usilujme sa o každodenné odpustenie medzi bratmi a sestrami, v našich rodinách, spoločenstvách a kolektívoch.
Ako Boh odpúšťa nám, tak to robme aj my, lebo k tomu sa zaväzujeme, keď sa modlíme: „Otče náš…“ Prinášajme dar odpustenia druhým a privádzajme druhých k daru odpustenia.
