Deň ako každý iný. Sedíme v práci, naháňame sa, deti sa učia, plánujeme, tešíme sa na víkend. A do toho vstúpi správa o tragickej udalosti, ktorá v základoch otrasie naším základným pocitom bezpečia. Na škole na Kysuciach sa stala tragédia. Je to absurdné, nepochopiteľné, hrozivé.
Mozog v strese má tendenciu hľadať informácie, reagovať, snažiť sa pochopiť nepochopiteľné. Sociálne siete sú odrazu zahltené teóriami o tom, čo sa stalo, prečo sa to stalo a kto je tomu celému na vine. Implicitné obvinenia počuť aj v mediálnych vyjadreniach. Každý hodený kameň zvyšuje napätie a rozhodne nikomu nepomáha.
Bolí ma psychologické srdce. Viem, že mnohé deti (nielen na Slovensku a nielen v dnešnej dobe) bolí duša. Viem, že psychologická a psychiatrická starostlivosť je pre najzraniteľnejších extrémne nedostupná. Práve včera som na seminári s budúcimi psychológmi opakovane počula vetu „určite nechcem robiť s deťmi“ či „chcem robiť s dospelými“. Sama si spytujem svedomie, či som nemohla urobiť viac… tam, kde som.
Nie, psychológia ako „veda o duši“ nie je všemocná. Každý človek je mystérium. Za dieťaťom stojí jeho (hoci krátky) životný príbeh, ale aj príbehy tých, ktorí sa oňho starajú a vstupujú mu do života ako „dôležití dospelí“. Svoje príbehy si prinášajú aj rovesníci, ktorí sa počas dospievania stávajú dôležitejšími ako samotná rodina. Okrem toho je dieťa obklopené spoločnosťou, v ktorej vyrastá, a ťažko kontrolovateľným virtuálnym svetom. Psychológ ani pedagóg nemá zázračnú moc, aby obsiahol celú sieť faktorov, ktoré utvárajú správanie a prežívanie dieťaťa. V čase najväčšej bezmocnosti však stále môžeme ovplyvniť náš postoj – k bolestivej situácii, nezmyselnému násiliu či novému dňu vo svete, kde trpia nevinní.
Čo môžeme urobiť v dňoch, keď sa pozornosť verejnosti a médií sústreďuje na tragédiu v doposiaľ málo známej kysuckej dedinke a náš pocit základného bezpečia sa otriasa v základoch?
- Zastavme sa. Vnímajme o trošku viac svoje prežívanie a svoje emócie. Nebojme sa ich pomenovať a prejaviť. K tomu istému by sme mali viesť i naše deti.
- Vyrozprávajme sa blízkej osobe a načúvajme tým, pre ktorých sme blízkou osobou my samotní. Najmä deťom a mladým.
- Nečítajme bulvárne informácie a neponárajme sa do spleti internetových diskusií. Ak sa cítime zahltení, vypnime správy a prepnime sa do offline módu. Je to veľmi dôležitý krok. Práve tu si môžeme byť ako ľudia najbližšie.
- Deti a dospievajúci sa učia od nás dospelých, ako reagovať na bolesť a náročné situácie. Aj keď neraz prejavujú pohŕdavý postoj k autoritám, súčasne sledujú ich reakcie a správanie. Sledujú aj to, keď my dospelí berieme do ruky mobil, pretože predsa „môžeme“, ba dokonca „musíme“.
- Odložme na chvíľu povinnosti, ktoré môžu počkať, a poďme sa prejsť. Vnímajme slnko, jeseň, krásu. Rozprávajme sa. Zavolajme blízkemu, s ktorým sme dávno neboli v kontakte. Robme veci „len tak“ pre radosť. Svet, v ktorom sa deje toľko zlých vecí, potrebuje nádej a odvahu žiť ďalej.
- Prejavme blízkosť. Nemusíme preto cestovať na miesto tragédie ani kontaktovať zasiahnutých. Podajme ruku tým, ktorých máme najbližšie, a darujme im svoj čas. Všímajme si jeden druhého a nebuďme ľahostajní k utrpeniu, ktoré sa môže skrývať za úsmevom či zdanlivo zlým správaním.
- Vyhľadajme odbornú pomoc. V prípade akútnej tiesne netreba čakať. Krízové linky sú dostupným a vzácnym priestorom na zdieľanie neznesiteľnej bolesti.
- Hovorme o duševnom zdraví detí a nepodceňujme ho. Dieťa samé nemôže vyhľadať odborníka. Je na nás ako spoločnosti, aby sme túto pomoc robili čoraz dostupnejšou a súčasne nestigmatizovali tých, čo ju vyhľadávajú.
Na záver mi nedá neosloviť tak často (veriacimi i neveriacimi) skloňovanú otázku: „Kde je Boh vo svete, kde sa dejú tragédie?“ Som presvedčená, že ten, ktorý obetoval vlastného Syna, nemlčí, ale plače s nami a preukazuje súcitnú (neraz mlčiacu) blízkosť, ku ktorej sme povolaní i my. O to viac v situáciách, kde nechápeme a nevidíme zmysel.
