Na niektoré otázky vieme odpovedať pomocou svojich vedomostí. No potom sú aj také otázky, na ktoré najlepšie odpovieme svojím životom.
Jednu takúto otázku kladie Ježiš v evanjeliu 21. nedele v Cezročnom období: „A za koho ma pokladáte vy?“
Nepýta sa: Čo ste o mne počuli? Čo o mne hovoria ostatní? Čo ste sa o mne naučili? . Pýta sa: Kým som pre vás? Kým som pre teba?
Možno je to najosobnejšia otázka celého evanjelia.
Uprostred mnohých bohov: Na čom staviaš svoj život?
Nie je náhoda, že Ježiš kladie túto otázku práve pri Cézarei Filipovej. Na tomto mieste sa dvíhal mohutný skalný masív. Nachádzali sa tam svätyne boha Pana i ďalších božstiev a svoju moc tam dával najavo aj Rím. A práve tam sa Ježiš pýta: „A za koho ma pokladáte vy?“
Mnohé veci si nárokujú moc nad človekom. Mnohé nám sľubujú bezpečie, šťastie a budúcnosť. A uprostred toho všetkého stojí Kristus.
Aj náš svet má svojich bohov. Dnes sa len nazývajú inak: úspech, zdravie, peniaze, vplyv, uznanie či sebarealizácia. Všetky tieto veci môžu mať svoju hodnotu. Ani jedna z nich nás však nedokáže niesť navždy.
Práve preto odchádzali púštni otcovia do samoty. Nie preto, že by pohŕdali svetom, ale preto, že chceli vedieť: Čo zostane, keď všetko hlučné stíchne? Čo nás podrží, keď sa naše istoty zrútia?
Abba Pimen človeka znova a znova vedie späť k jeho srdcu. Práve tam sa rozhoduje, na čom človek lipne a komu dôveruje.
Skutočná púšť sa preto niekedy nachádza priamo uprostred nášho života: keď všetko stíchne, keď sa strácajú naše istoty a keď už nemôžeme utekať sami pred sebou.
Práve tam sa nás Kristus pýta: Kým som pre teba?
Peter – skala, ktorú musí niesť niekto iný
Peter odpovedá: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“
Ježiš však nechváli jeho múdrosť ani bystrosť. Hovorí mu: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“
Viera je viac než ľudský výkon. Je odpoveďou na dar. Sám Boh nám otvára oči, aby sme spoznali, kým je Kristus.
A to je povzbudzujúce. Naša viera totiž nie je vždy rovnako silná. Niekedy dokážeme s radosťou vyznať: „Ty si Mesiáš!“ Inokedy nám zostáva už iba modlitba: Pane, chcem veriť. Drž ma ty, pretože ja už nevládzem.
A práve tomuto Petrovi Ježiš hovorí: „Ty si Peter – Skala – a na tejto skale postavím svoju Cirkev.“
Ježiš ho pozná. Pozná jeho odvahu aj strach, nadšenie aj prehnané sebavedomie. Vie dokonca aj to, že Peter ho zaprie. A napriek tomu na ňom Kristus buduje svoju Cirkev.
V tom sa ukrýva veľká nádej: Boh nebuduje svoju Cirkev z dokonalých ľudí.
Svätý Ján Zlatoústy žasne nad tým, akú veľkú zodpovednosť Kristus zveruje Petrovi. Rozhodujúca však nie je Petrova dokonalosť, ale Kristus, ktorý ho povoláva a posilňuje.
Možno si aj my niekedy pomyslíme: Keby bola moja viera silnejšia, keby som robil menej chýb, potom by ma Boh mohol lepšie použiť.
Kristus nám však hovorí: Poznám ťa. A napriek tomu ťa potrebujem.
Nečaká, kým sa staneme dokonalými. Začína s nami takými, akí sme, a premieňa nás počas cesty.
Cirkev nenesieme my. Nesie ju Kristus
Ježiš potom hovorí: „Na tejto skale postavím svoju Cirkev.“
Svoju Cirkev! Nie Petrovu Cirkev, nie Cirkev pápeža či biskupov, dokonca ani našu Cirkev. Je to jeho Cirkev.
Práve toto poznanie nám môže v ťažkých časoch priniesť pokoj. Ľudia môžu zlyhať. Zlyhať môžu aj tí, ktorí zastávajú cirkevné úrady. Veď Peter je toho prvým príkladom. Kristus však svoj prísľub neodvoláva: „Mocnosti podsvetia ju nepremôžu.“
To neznamená, že Cirkev zostane ušetrená kríz, previnení a zranení. Znamená to, že Kristus svoju Cirkev neopustí.
Svätý Augustín rozvíja túto myšlienku ešte hlbšie: Peter môže byť skalou preto, lebo skutočným základom, ktorý všetko nesie, je sám Kristus. Cirkev napokon nestojí na sile jedného človeka, ale na Kristovi.
A to platí aj o nás. Nemusíme byť sami sebe skalou. Nemusíme sa držať vlastnou silou, pretože nás drží Kristus.
Abba Anton prežíval obdobia nesmierne ťažkých vnútorných zápasov. Keď sa Krista spýtal, kde bol počas všetkých týchto bojov, podľa tradície dostal odpoveď: Bol som tu, pri tebe.
Možno je to Božia odpoveď aj na niektoré naše otázky. Nie vždy odstráni zápas, ale zostáva s nami. Nie vždy nám vysvetlí cestu, ale kráča po nej spolu s nami.
Kľúče, ktoré majú otvárať dvere
Ježiš napokon odovzdáva Petrovi kľúče od nebeského kráľovstva. Kľúče sú symbolom moci a právomoci. Kľúč je však predovšetkým určený na to, aby otvoril dvere.
Skutočným držiteľom kľúčov zostáva Kristus. Peter je správcom. Jeho úlohou nie je nebo zamykať, ale otvárať ľuďom cestu ku Kristovi.
A iným spôsobom vkladá Boh kľúče do rúk aj nám.
Dobré slovo môže otvoriť dvere. Odpustenie môže otvoriť uzavretý vzťah. Trpezlivosť môže otvoriť zatvrdnuté srdce. Návšteva môže niekoho vyviesť zo samoty. Modlitba môže udržiavať nádej tam, kde už nedokážeme nič zmeniť.
Jeden pre druhého sa môžeme stať ľuďmi, prostredníctvom ktorých Boh otvára dvere.
Abba Makarios vedel, že človeka málokedy zmeníme tým, že ho ponížime alebo zahanbíme. Človek sa začne meniť vtedy, keď zakúsi milosrdenstvo.
Možno je práve toto jednou z najkrajších úloh Cirkvi: nenechať ľudí stáť pred zatvorenými dverami, ale ukázať im, že u Boha zostávajú dvere otvorené.
Kým som pre teba?
A tak sa opäť vraciame k Ježišovej otázke.
Dnes sa nás v prvom rade nepýta: Čo si myslíte o Cirkvi? Čo by sa v nej malo zmeniť?
Pýta sa: „Kým som pre teba?“
Na túto otázku neexistuje odpoveď, ktorú by sme raz vyslovili a potom ju už mali navždy hotovú. Niekedy naša odpoveď znie: Si moja nádej. Si môj pokoj. Si ten, koho sa ešte stále môžem držať.
A niekedy nám chýbajú aj tieto slová. Vtedy môžeme jednoducho zostať pri ňom. Aj to je viera.
Lothar Zenetti to raz nádherne vyjadril:
„Kým je pre mňa Ježiš? Ten, ktorý je tu pre mňa! A čo si myslím o Ježišovi? Že ma drží!“
Vezmime si do dnešného dňa práve toto posolstvo:
Kristus je skalou, keď sa pôda pod našimi nohami chveje. Je otvorenými dverami, keď už nevidíme nijakú cestu. Je nádejou, keď sa naša vlastná nádej vytratí.
A keď sa ho už nedokážeme držať my, pevne nás drží on.
Naša viera totiž v konečnom dôsledku nežije z toho, ako pevne sa dokážeme držať Krista, ale z toho, že Kristus nikdy neprestáva držať nás.
