Nebo si často spájame s abstraktnými predstavami o oblakoch, anjeloch, Bohu a večnosti. Svätý Cyprián z Kartága pri písaní o nebi spomína ľudí, ktorí nás predišli a ktorých by sme raz mohli opäť stretnúť.
Katolícka cirkev si ho pripomína 16. septembra, spolu so svätým pápežom Kornéliom. Obaja boli súčasníkmi a vymieľali si korešpondenciu Biskup Kartága podporoval pápeža aj počas sporu s Novaciánom, ktorý po jeho zvolení naštrbil jednotu Cirkvi.
Cyprián bol biskupom v Kartágu a žil v 3. storočí, počas prenasledovania kresťanov a sám napokon zomrel ako mučeník.
Vo svojom známom spise O smrteľnosti (De mortalitate, 26. kapitola) spomína tých, ktorí nás predišli do večnosti:
„Čaká nás tam veľké množstvo našich drahých. Celý zástup po nás túži; oni sami sú si už istí svojou nesmrteľnosťou, no stále im záleží na našej spáse. Aká veľká bude radosť ich i naša, keď ich opäť uvidíme a objímeme!“
Rodičia, súrodenci, deti. Ľudia, ktorí nám chýbajú. Svätý Cyprián píše o nebi ako o mieste, kde sa s nimi môžeme opäť stretnúť. A čakajú tam podľa neho aj ďalší:
„Tam je slávne spoločenstvo apoštolov, tam zástup radujúcich sa prorokov, tam nespočetná rodina mučeníkov, korunovaných víťazstvom za svoje zápasy a utrpenie; tam sú víťazné panny, ktoré silou čistoty premohli žiadostivosť tela; tam sú odmenení milosrdní, ktorí jedlom a štedrosťou voči chudobným konali skutky spravodlivosti a plnením Pánových prikázaní premenili svoje pozemské dedičstvo na nebeské poklady.“
Pri tomto opise asi každému z nás napadne niekto konkrétny. Akú radosť by sme cítili, keby sme znova objali niekoho blízkeho? Keby sme znovu videli svojich rodičov, starých rodičov, priateľa alebo niekoho ďalšieho, kto nám chýba?
Aj tento pohľad umožňuje vnímať nebo trochu inak. Nielen ako večnosť, ktorú si zatiaľ nevieme konkrétne predstaviť. Črtu konkrétnosti dáva našim úvahám práve stretnutie s tými, s ktorými sme sa už museli rozlúčiť.
A aj to je jeden z ďalších dôvodov, prečo túžiť po nebi o čosi viac.
