Svätý Martin, biskup z Tours, patril a patrí medzi obľúbených svätcov, o čom svedčí množstvo pranostík spájajúcich sa s jeho menom i veľký počet chrámov, ktoré mu boli zasvätené: stránka Kostoly Slovenska ich uvádza rovných 100. Je to napríklad jediný svätec, ktorému sú u nás zasvätené hneď dve rímskokatolícke katedrály – v Bratislave a v Spišskej Kapitule. Vo viacerých prípadoch dal svätý Martin aj meno obci či mestu. Priblížime si niekoľko pozoruhodných kostolov, nesúcich toto patrocínium.
Martin
Turčiansky Svätý Martin, ako znel až do roku 1951 oficiálny názov mesta, je najväčším sídlom pomenovaným podľa tohto svätca u nás. Okresné mesto s viac ako 50-tisíc obyvateľmi je centrom regiónu Turiec a zohralo významnú úlohu v národnom živote Slovákov najmä v 19. a 20. storočí.
Pomenovanie villa sancti Martini máme doložené už z roku 1284 a jednoznačne svedčí, že v tej dobe tu už stál chrám s týmto patrocíniom. Martinský kostol je datovaný práve do druhej polovice 13. storočia, mal však staršieho predchodcu – románsku rotundu datovanú až do 12. storočia. Je veľmi pravdepodobné, že už ona bola zasvätená svätému Martinovi.
Dnešný chrám je ranogotickou stavbou zo 70. rokov 13. storočia. Pôvodne išlo o jednoloďovú stavbu s kvadratickým presbytériom, vstavanou západnou tribúnou a vežou, pričom o niečo neskôr doplnili aj severnú štvorcovú sakristiu. V 15. a 16. storočí bol rozšírený prístavbami južnej, takzvanej jahodníckej kaplnky a severnej, tzv. priekopskej kaplnky. Architektonický vývoj stavby sa prakticky ukončil v 17. storočí prístavbou západnej predsiene v renesančnom štýle. Kostol mal smolu na viacero požiarov, len v 19. storočí vyhorel hneď dvakrát – v rokoch 1843 a 1871. Našťastie bol vždy opravený.
Chrám sa môže pochváliť gotickými klenbami i portálmi, ktoré dávajú návštevníkovi dobrú predstavu, ako vyzeral interiér v stredovekých časoch. Hodnotným oknom do minulosti sú aj čiastočne zachované gotické fresky v presbytériu. Tie objavili po tom, ako v roku 1871 zhorel hlavný oltár a oheň poškodil mladšie omietky. Maľby sú datované už do polovice 14. storočia a zobrazujú Pannu Máriu s malým Ježiškom a viacerých apoštolov.
Kostol je národnou kultúrnou pamiatkou od roku 1963 a stále slúži veriacim ako farský chrám miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi.
Martinček
Neveľký Kostol svätého Martina v Martinčeku neďaleko Ružomberka predstavuje jednu z najmalebnejších sakrálnych pamiatok na Slovensku. Postavili ho už okolo roku 1260 v dominantnej polohe na kopci východného svahu vrchu Mních. Spoločnosť mu už oddávna robia malé pivničky zahĺbené do kopca, zvané dášky (z nemeckého Dach – strecha). Sú hlboké až 5 metrov a slúžia na uskladnenie zeleniny a zemiakov.
Martinček predstavuje zvláštny prípad, keď sakrálna stavba predchádza vzniku osídlenia. V 13. storočí kostol postavili na tomto mieste zámerne, keďže mal slúžiť pre potreby veriacich z dvoch neďalekých obcí Likavy a Liskovej. Postupne sa okolo chrámu začali usadzovať ľudia, až tu vznikla samostatná obec, doložená v roku 1332 ako Sanctus Martinus de Liptovia. Bolo len prirodzené, že obec prevzala meno patróna kostola. Dlhý čas bol slovenský názov Swaty Martin, súčasnú zdrobnenú verziu pomenovania nesie obec od roku 1920.
Išlo o typickú ranogotickú stavbu s pozdĺžnou loďou a kvadratickým presbytériom zaklenutým rebrovou klenbou. Nie je úplne jasné, či hneď postavili aj západnú vežu, alebo ju pristavali až v 14. storočí. Neskoršie pribudla k svätyni zo severnej strany obdĺžniková sakristia.
Veľké prekvapenie prichystal kostolík odborníkom pri obnove v 90. rokoch minulého storočia. Reštaurátori zachytili pod mladšími omietkami stredoveké nástenné maľby. Zatreté boli od 17. storočia, keď chrám využívali protestanti. Ukázalo sa, že ide o výborne zachované fresky datované do prvej štvrtiny 14. storočia, ktoré sú zrejme najstaršie v celom Liptove. Namaľovali ich ešte v neskororománskom štýle so silným vplyvom byzantského umenia. Fresky zdobia celé presbytérium a víťazný oblúk. Komplexne boli odkryté a zreštaurované v rokoch 1999 – 2002.
Kostolík oslovil aj filmárov a „zahral si“ v známom slovenskom filme Nevesta hôľ (1971) režiséra Martina Ťapáka. Dodnes slúži veriacim ako filiálny chrám rímskokatolíckej farnosti v Likavke.
Čerín
Čerínsky kostolík zasvätený svätému Martinovi predstavuje reprezentatívnu ukážku stredovekej sakrálnej architektúry. Môže sa pochváliť peknou polohou na kopci v opevnenom areáli, pôvodnou architektúrou zo 14. storočia, vzácnymi freskami i dreveným stropom lode zo začiatku 16. storočia. A to ešte drevený gotický oltár z roku 1483 so vzácnymi tabuľovými obrazmi previezli v roku 1885 do Budapešti. Od roku 2015 sa vo svätyni nachádza aspoň jeho kópia.
Kostolík postavili na vyvýšenine nad obcou niekedy na začiatku 14. storočia. Išlo o typickú stavbu tých čias a tohto regiónu – bezvežové jednolodie s kvadratickým presbytériom, ku ktorému sa zo severnej strany pripája sakristia.
V priebehu 14. až po začiatok 16. storočia boli v niekoľkých etapách steny interiéru vyzdobené hodnotnými freskami, ktoré patria medzi najzachovanejšie na celom Slovensku. Môžeme len ľutovať, že sa boje druhej svetovej vojny výrazne negatívne prejavili aj v tomto prípade. Mínometná paľba kostolík zasiahla a prerazila stenu presbytéria. To viedlo k nenapraviteľnému zničeniu časti fresiek. Poškodený objekt sa našťastie dočkal obnovy už v rokoch 1947 – 1948.
Trocha nadnesene môžeme konštatovať, že v roku 2016 celé Slovensko sledovalo do poslednej chvíle napínavý súboj pri hlasovaní verejnosti v rámci súťaže Poklady Slovenska, ktorú organizuje Nadácia VÚB. Kostolík z dedinky s pol tisícovkou obyvateľov zvádzal na diaľku boj s Kalváriou v Prešove, treťom najväčšom meste na Slovensku. Napokon sa mu podarilo tesne vyhrať a získať financie na reštaurovanie fresiek. Od roku 2017 je čerínsky kostol, farský chrám miestnej rímskokatolíckej farnosti, súčasťou Cesty svätého Martina, certifikovanej kultúrnej trasy Rady Európy.
Hrnčiarovce nad Parnou
Gotický Kostol svätého Martina v dedinke pri Trnave prešiel v posledných rokoch rušným obdobím. Zostarol, ale následne sa po obnove rozžiaril do novej krásy. Súčasne pomohol pamiatkarom lepšie spoznať stredovekú tehlovú architektúru v trnavskom regióne a opäť raz ukázal, že objasňovanie stavebných dejín chrámov môže byť riadna detektívka.
V 13. storočí boli Hrnčiarovce nad Parnou jednou z poddanských dedín mesta Trnava. Po ničivom vpáde Mongolov obec doosídlili nemeckí hostia. V tom času tu už kostol stál. Išlo pôvodne o románsku tehlovú stavbu dosiaľ bližšie nezistenej podoby. Zachovala sa z nej len severná stena lode, pri výstavbe ktorej majstri využili tzv. klasové murivo (opus spicatum), keď sú tehly ukladané šikmo ako semienka v obilnom klase. Táto technika sa používala ešte v časoch Rímskej ríše a na našom území je doložená len v niekoľkých prípadoch.
Niekedy v polovici 13. storočia románsky objekt prestavali v ranogotickom štýle. Nie je vylúčené, že prestavbu si vynútilo poškodenie chrámu plienením mongolských oddielov. Išlo o dosť radikálny zásah, keď postavili prakticky nanovo širšiu a dlhšiu loď, ktorú na západnej strane uzatvárala vstavaná veža. Románska svätyňa bola pravdepodobne odstránená o niekoľko desaťročí neskôr, keď ustúpila väčšiemu gotickému presbytériu.
V renesancii dostal kostol prakticky súčasnú podobu. Veža i obvodové múry boli zvýšené a vzhľadom na turecké nebezpečenstvo boli na lodi pod strechou vytvorené strieľne. Kostol tak mohol v prípade núdze poslúžiť ako improvizovaná vojenská pevnosť.
Rozsiahla obnova, ktorá priniesla významné zistenia k najstarším dejinám objektu, bola ukončená v roku 2022. Kostol stále slúži veriacim ako farský chrám miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi.
