Mediálne vody rozvírila v uplynulých týždňoch správa, že v Holandsku prvýkrát ukončili život dieťaťa mladšieho ako 12 rokov. Lekári, ktorých požiadali o druhý názor, ešte videli možnosti, ako jeho utrpenie zmierniť. Kardinál Wim Eijk sa pýta, či možno ukončenie života nazývať milosrdenstvom.
Správa z Holandska vo mne vyvolala pocit bezmocnosti. Lekár tam ukončil život dieťaťa, ktoré nemalo ani dva roky. Bolo vážne choré a podľa rodičov a ošetrujúceho lekára trpelo natoľko, že pristúpili k ukončeniu jeho života.
Pri čítaní podrobností som si spomenula na rodiny, ktoré poznám osobne. Vychovávajú deti s ťažkým zdravotným postihnutím či vážnym ochorením. Ako mama viem, koľko starostlivosti potrebujú aj zdravé deti. O to viac obdivujem rodičov, ktorí sú pri svojom dieťati potrební prakticky nepretržite.
Aj napriek všetkému, čo starostlivosť oň prináša, hovoria, že práve toto dieťa je pre ich rodinu požehnaním.
Holandský prípad však má ešte jednu dôležitú rovinu. Nezávislí lekári, ktorých požiadali o druhý názor, vydali stanovisko, že dieťa v tom čase netrpelo nepretržite a neznesiteľne. Videli ešte možnosti paliatívnej starostlivosti a ďalšej liečby, ktorá by mohla pomôcť lepšie zvládnuť epileptické záchvaty.
Lekár však napokon život dieťaťa ukončil. Holandská komisia následne rozhodla, že postupoval podľa stanovených pravidiel. Tento prípad otvára oveľa širšiu otázku: Čo ponúkneme ťažko chorému dieťaťu a jeho rodičom vo chvíli, keď ho medicína nedokáže uzdraviť?
Je toto milosrdenstvo?
Na prípad reagoval utrechtský arcibiskup a predseda Holandskej biskupskej konferencie kardinál Wim Eijk. Jeho pohľad má aj odborné medicínske pozadie. Pred vstupom do seminára vyštudoval medicínu a problematike eutanázie sa venoval aj vo svojej vedeckej práci.
Vo vyjadrení sa zastavil pri slove, ktoré sa v súvislosti s ukončením života často používa: milosrdenstvo.
„Slovo ‚milosrdný‘ sa dnes často používa na ospravedlnenie eticky sporných činov. Je však milosrdné porušiť základnú dôstojnosť ľudskej osoby tým, že ukončíme jej život?“ pýta sa kardinál.
Podľa neho je odpoveďou na utrpenie primeraná paliatívna starostlivosť. Ak bežné možnosti nedokážu utrpenie zmierniť na znesiteľnú úroveň, riešením môže byť paliatívna sedácia.
„Skutočným milosrdenstvom je poskytnúť primeranú starostlivosť,“ zdôrazňuje kardinál.
Čo vieme o dieťati
Dieťa sa narodilo predčasne v 26. týždni tehotenstva. Krátko po narodení prekonalo sepsu a približne vo veku štyroch mesiacov mu lekári diagnostikovali rozsiahle poškodenie mozgu. Dieťa malo ťažkú detskú mozgovú obrnu, epilepsiu, problémy so zrakom, dýchaním a odkašliavaním hlienov, čo viedlo k opakovaným infekciám.
O závažnosti jeho zdravotného stavu niet pochýb. Otázkou zostávalo, či už boli vyčerpané všetky možnosti, ako jeho utrpenie zmierniť.
Ošetrujúci lekár preto konzultoval prípad s ďalšími lekármi. V priebehu týchto konzultácií zaznelo aj stanovisko, že utrpenie dieťaťa v tom čase ešte nebolo nepretržite neznesiteľné a že existovali ďalšie možnosti paliatívnej starostlivosti a liečby, ktorá mohla pomôcť lepšie zvládnuť epileptické záchvaty. Neskôr rodičia spolu s ošetrujúcim lekárom pristúpili k ukončeniu života dieťaťa.
Prípad následne preskúmala osobitná komisia, ktorá preverovala zdravotnú dokumentáciu aj postup lekára. Dospela k záveru, že konal s náležitou starostlivosťou a splnil stanovené podmienky.
Prvý prípad podľa nových pravidiel
Išlo o prvý zaznamenaný prípad ukončenia života dieťaťa vo veku od jedného do dvanástich rokov v Holandsku od zavedenia nových pravidiel v roku 2024.
Holandský systém rozlišuje medzi eutanáziou na žiadosť pacienta a ukončením života dieťaťa mladšieho ako 12 rokov. Dieťa v tomto veku nemôže o eutanáziu samo požiadať.
Ukončenie jeho života je možné iba pri splnení viacerých podmienok. Dieťa musí podľa lekárskeho posúdenia neznesiteľne trpieť bez vyhliadky na zlepšenie a nesmie existovať možnosť, ako jeho utrpenie zmierniť, a to ani prostredníctvom paliatívnej starostlivosti. Rozhodnutie prijíma lekár spolu s rodičmi a postup následne preskúmava osobitná komisia.
V tomto prípade komisia po preskúmaní prípadu skonštatovala, že stanovené podmienky na ukončenie života boli splnené, a to aj napriek stanovisku konzultujúcich lekárov, ktorí ešte videli ďalšie možnosti.
„Nie ste bremenom“
V rovnakých dňoch hovoril o ochrane života a dôstojnosti chorých aj pápež Lev XIV. V Lurdoch, kam prichádzajú chorí ľudia z celého sveta, sa obrátil priamo na nich.
„Drahí chorí bratia a sestry, chcem vám povedať: nie ste príťažou, ste tlčúcim srdcom nášho ľudstva a vzácnym pokladom pre Cirkev. V modlitbe vás sprevádzam v skúškach, ktorými prechádzate.“
Jeho slová zazneli vo Francúzsku niekoľko týždňov po prijatí legislatívy umožňujúcej asistované zomieranie, a tiež v čase, keď o asistovanej samovražde hlasovali v referende aj vo švajčiarskom kantóne Zürich. Takmer 70 percent voličov podporilo pravidlá, podľa ktorých ju budú musieť vo svojich priestoroch umožniť aj súkromné zariadenia vrátane kresťanských. Ich personál sa na nej síce podieľať nemusí, zariadenie však musí umožniť prístup externej organizácii.
V približne rovnakom čase hovoril pápež k ľuďom, ktorých chorobu sprevádza veľká bolesť: „Viem, že niektorým z vás sa pre konkrétne choroby a niekedy strašné bolesti môže obzor javiť ako pochmúrny, neistý a bez východiska. Žiadny ľudský zákon vás však nesmie pripraviť o istotu vašej dôstojnosti.“
Následne sa vyslovil priamo proti eutanázii.
„Treba rozhodne odmietnuť pokušenie vziať život pod zámienkou falošného súcitu. Nemožno pokladať za normálne vziať niekomu život. To, čo je zákonné, nie je nevyhnutne aj morálne.“
Lev XIV. pripomenul, že ľudská dôstojnosť nezávisí od zdravotného stavu človeka. „Človek je totiž „dôstojný“ už len preto, že existuje a že jeho cieľom je večnosť. Jeho dôstojnosť nemožno merať ani spochybňovať. “
Vyzval tiež na rozvoj paliatívnej starostlivosti a výskumu. Zdravotníkom pripomenul hlboký zmysel svojho povolania: „starať sa o trpiaceho človeka, a nie ho odstrániť“ a zároveň ich povzbudil, aby zostali „zanietenými služobníkmi života“.
Tieto jasné slová Svätého Otca zodpovedali otázku, ktorú vo mne vyvolal prípad holandského dieťaťa. Rodiny, ktoré sa starajú o ťažko choré deti, nepotrebujú počuť, že ich situácia je bezvýchodisková. Potrebujú lekárov, paliatívne tímy, dostupnú pomoc a ľudí, ktorí ich v starostlivosti nenechajú samých.
