Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela, povedal o ňom: „Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti.“ Natanael sa ho opýtal: „Odkiaľ ma poznáš?“ Ježiš mu vravel: „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom.“ Natanael mu povedal: „Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!“ Ježiš mu odvetil: „Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto.“ Potom mu povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.“ (Jn 1,47-51)
Filip bol unesený samotným Ježišom, a preto mu vôbec nevadil priepastný rozdiel medzi predstavami o očakávanom Mesiášovi, na ktorého ľud pripravovali Zákon i Proroci, a jednoduchým, až príliš skromným Ježišom z Nazareta. Naopak, Filipovi to doslova sedelo, jeho skúsenosť bola osobná a vnútorná, prekonávajúca všetky predsudky.
Natanael užasol, že ho Ježiš pozná ako človeka. To bolo preňho dôkazom Ježišovho božstva. Ježiš mu poukázal na ešte úžasnejšiu perspektívu: že človek bude poznať Boha. Tým, že sa v Ježišovi Boh stal človekom, preklenul v ňom priepasť medzi človekom a Bohom. Spojil nebo so zemou. Vztýčil Jakubov rebrík, vybudoval most s obojsmernou premávkou – Boží anjeli i ľudia ním môžu zostupovať i vystupovať.
Jakubovým rebríkom, ktorý spojil nebo so zemou, je Ježišov kríž. Ním Boh preklenul pre človeka neprekonateľnú priepasť. To všetko možno zatiaľ prežívať vierou, ale reálne. Tak ako aj anjelov môžeme vnímať len očami viery, ale reálne.
Hoci zatiaľ je to len videnie „akoby v zrkadle“, vždy je to nepomerne viac než zostať uväznený vo svete čisto zmyslovej skúsenosti. Zdá sa, že sa nám pred očami roztvára pestrý svet, ale v porovnaní so svetom viery je to len malý skleník, „dom bez okien“. Stačí nechodiť ako slepý – pozerať viac očami viery…
A najpodstatnejšie je, že Ježišov prísľub nebol len výnimočným privilégiom Natanaela. Týka sa všetkých učeníkov Božieho kráľovstva. No je výsledkom spolupráce. Boh tým, ktorých nazval priateľmi, dáva možnosť vidieť, „čo robí ich Pán“, vstupovať do duchovného sveta. Je však aj otázkou nášho záujmu a rozvíjania nášho duchovného zraku. Ten je stále zastieraný naším prvoplánovým vnímaním, prehlušovaný návalom vonkajších podnetov a emócií. Tie sa budú stále hlásiť o prvenstvo a vplyv, preto ich aj treba stále premáhať, vnárať duchovný zrak do Božieho sveta. Anjeli už žijú v ňom a sú blízki aj nám. Práve v tomto nám môžu a majú najviac pomáhať. Toto spojenie funguje na základe Božej milosti a žije sa vierou. Limity ľudskej prirodzenosti bránia „dovidieť až do otvoreného neba“. Boží anjeli sú tí, čo neustále hľadia na Božiu tvár a zároveň nám môžu byť ako stvorené, i keď netelesné bytosti bytostne blízki. V „návštevnej miestnosti“ nášho svedomia sa s nimi možno osobne stretávať. Je Božím darom môcť vnímať ich blízkosť, ako je darom toho istého Boha, že ich posiela v ústrety našej ľudskej slepote. Sprievodcovia, ktorí majú skúsenosť vo svete za „otvoreným nebom“. Len si privyknúť na ich blízkosť a spolupracovať s nimi.
