Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz. Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. (…) Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: ‚Pozhovej mi a všetko ti vrátim.‘ A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: ‚Vráť, čo mi dlhuješ!‘ (…) a tak si ho pán predvolal a povedal mu: ‚Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?‘ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ (Mt 18,21–19,1)
Na podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi ktosi namietol: „Prečo Boh, ktorý je nekonečná láska a neodmieňa nás pre naše zásluhy, kladie ako podmienku svojho odpustenia, že aj my odpustíme tým, ktorí sa previňujú proti nám?“ Nevie nám odpustiť len tak, z čistej lásky? Zaujímavá námietka, no má jednoduché riešenie.
Ako vyplýva nielen z tohto podobenstva, Boh nemá problém odpustiť akýkoľvek dlh. Problémom sú dvere nášho srdca, cez ktoré nedovoľujeme jeho odpusteniu vstúpiť a zakúšať ho. Táto brána sa otvára odpúšťaním. Inak sa zloba toho, kto sa proti mne previnil, prelieva do môjho vnútra a postupne rozkladá svet mojich myšlienok, citov, túžob. A mobilizuje ich do odvety. Láka zareagovať na jedno zlo ďalším, v tomto prípade mojím – a špirála sa roztáča.
Aj vtedy, keď sa silou vôle ovládnem a svoj hnev či urazenosť neprejavím hneď navonok. No skôr či neskôr nahromadené zlo prerazí pancier srdca a neraz si to odnesú aj tí, ktorí za nič nemôžu. Preto Ježiš hovorí sedemdesiatsedem ráz, čo neznamená len vždy, ale aj hneď, len čo sa niekto proti mne previní. Nemôže moje vnútro napĺňať Boh, ak ho súčasne napĺňa zlosť, nenávisť, urazenosť, nedocenenie. „Zo srdca“ znamená z neustále očisťovaného srdca. Lebo Bohu ide najmä oň.
Prísnosť, podráždenosť, odsudzovanie a bazírovanie na spravodlivosti, pokiaľ ide o druhých, je prejavom toho, že odpustenie potrebujem ja. a súčasne je dôkazom toho, že som ho ešte nezažil. Zakrývanie vlastnej hriešnosti nič nerieši. Uzatvára pred odpustením a umožňuje hromadiť jedno zlo na druhé.
Niekto sa snaží riešiť ťarchu odpúšťania naivným dobráctvom. „Isto to dobre myslel“; „Nevidíme do srdca, nepoznáme minulosť.“ Zaiste. Ale ak druhého spravím „nevinným“, to ešte neznamená, že viem odpúšťať vinníkom. Peter i Ježiš mysleli na skutočné previnenia. Tak ako ja neustále svojimi hriechmi vytváram potrebu Božieho odpustenia, ľudia okolo mňa mi neustále vytvárajú príležitosť odpúšťať.
A ešte niečo: všímať si neprávosti, ktorých sa druhí previňujú voči mne, žiť v neustálom pocite krivdy a ohrozenia k ničomu nevedie. Zastiera mi pohľad na to, v čom som ja dlžníkom voči Bohu a vinníkom voči ľuďom. Práve keď si nechcem uznať svoje viny, mám sklon rozprávať o chybách druhých. Ako pri dávaní máme zabúdať na to, čo sme dali, a pamätať na to, čo sme dostali, pri odpúšťaní Boh zabúda na naše previnenia a my máme pamätať na jeho odpustenia. To spúšťa špirálu vďaky a ochoty odpúšťať.
