Človek stvorený na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1,26) je bytosť spoločenská, zameraná na život vo vzťahoch. Pojem vzťah sa dnes často používa, ale nie vždy rozumieme, o čo ide. Lexikálne sa vzťah vymedzuje ako vzájomná súvislosť s niekým alebo niečím, presnejšie povedané, vzájomná uvedomelá interakcia medzi ľuďmi.
Nikto z ľudí nežije iba sám pre seba: žijeme vo vzťahoch, sme nimi ovplyvňovaní a sami ovplyvňujeme iných. Ak teológia učí, že Boh je prameňom života, tak je to práve z toho dôvodu, že vo vnútrotrojičnom živote pulzujú osobné a večné vzťahy lásky.
Túto závislosť medzi vzťahmi a životom môžeme vyjadriť vetnou skratkou: Vzťah je život. Tri božské osoby Otec, Syn a Svätý Duch nie sú vedľa seba, od seba oddelené, ale sú nerozlučne medzi sebou spojené, navzájom sa prenikajú a v sebe prebývajú.
Grécki otcovia nazvali toto vzájomné prenikanie božských osôb perichorézou. Ľudské vzťahy sa takto stávajú „len“ napodobňovaním modelu vzťahov podľa božskej Trojice. Lebo každý človek je vo svojej duši nositeľom Božieho obrazu, čiže Božej trojjedinej podstaty.
Rozvinutie sociálneho rozmeru ľudskej osoby nachádzame v pastorálnej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Radosť a nádej. Podľa nej ľudská osoba už od prírody nevyhnutne potrebuje spoločenský život (porov. GS 25). Rodíme sa ako sociálne bytosti, ktoré k svojmu prežitiu potrebujú pomoc a ochranu iných.
Byť milovaný a milovať je základná potreba pre harmonický život ľudskej osoby. Bez medziľudských vzťahov a lásky sa ľudská bytosť nemôže zdravo komplexne vyvinúť. Neskôr už sama vedome vstupuje do vzťahov, ktoré významne ovplyvňujú celý jej život.
Dôležitosť medziľudských vzťahov ilustruje nasledujúci príklad zo života. Dvaja bratia s malým vekovým rozdielom vyrastali spolu v rodine. Počas vysokoškolského štúdia sa však ich cesty rozišli. Starší odišiel do zahraničia a mladší ostal doma na Slovensku. Ten, ktorý bol doma, sa rozhodol využiť situáciu, že brat je v cudzine, a navštívil ho.
Starší brat mu pripravil bohatý program a poukazoval mu historické pamiatky, zaujímavosti mesta, reštaurácie atď. Nakoniec, keď hodnotili pobyt, mladší brat, ktorý bol na návšteve, úprimne vyznal: „Všetko, čo si pre mňa pripravil, bolo pekné. Ale najviac ma oslovilo a potešilo, že si mal na mňa čas tu na izbe a že si sa mi osobne venoval.“
Uvažovať o vzťahoch znamená dotýkať sa niečoho podstatného pre ľudský život. Z psychologického hľadiska to znamená otvárať širokú paletu vzťahových variácií a nezmernú hĺbku či intenzitu ich napĺňania. V pohľade viery môžeme povedať, že mať dobrý vzťah je milosť, nezaslúžený dar, ktorým budujem kvalitu svojho života. Ale je to také jednoduché?
Každý človek sa rodí do tohto sveta ako individuálna nezameniteľná osoba s vlastným vnútorným bohatstvom a vybavením. Počas svojej existencie sa učí byť sociálnou bytosťou, čiže napĺňať potrebu vzájomných medziľudských vzťahov. Takto sa javí ľudská bytosť ako individuálna a súčasne sociálna. Je bytosťou na ceste od „ja“ k „ty“ alebo „my“. Pod „ja“ tu rozumieme poznanie a správne uvedomovanie si seba samého.
Čo nás ako individuálne ľudské bytosti najviac charakterizuje, to sú naše hodnoty. Ako je známe, zakladateľ logoterapie Viktor Frankl rozdelil hodnoty na tvorivé, zážitkové a postojové. Zážitkové hodnoty vznikajú prežívaním niečoho obohacujúceho a cenného pre konkrétneho človeka. Patrí sem obdivovanie umeleckého diela či prírody alebo realizácia vzťahu k inému človeku cez lásku a priateľstvo.
Keď sa zamýšľame nad budovaním pravých medziľudských vzťahov, založených na priateľstve a láske, v prvom rade je potrebné poznať seba samého, svoje vlastné hodnoty, prednosti i obmedzenia, čiže svoju identitu. „Najdlhšia cesta človeka je cesta do svojho vnútra,“ konštatuje Dag Hammarskjöld, švédsky diplomat a ekonóm. Len keď sa istým spôsobom mám, môžem sa slobodne darovať. A tak prejsť od „ja“ k „ty“.
Z pohľadu kresťanského náboženstva aj viera v Boha je predovšetkým vzťah. Ježiš priniesol túto podstatnú zmenu, že svoje učenie postavil na osobnom vzťahu medzi Bohom a človekom. Inak povedané, preniesol ťažisko náboženského života od Zákona (práva) k osobe. Veľmi dobre to vidno na známom podobenstve o milosrdnom Samaritánovi, ktorý v porovnaní s nečinným kňazom i levitom prejavil súcit a praktickú službu lásky blížnemu.
Dnes sme však svedkami osobnej nezrelosti i neschopnosti mnohých pochopiť, čo je vlastne v živote dôležité. Postmoderná spoločnosť svojimi technickými možnosťami súčasne prispieva k vzďaľovaniu sa ľudí od seba. „Médiá prekonali každú vzdialenosť, ale nevytvorili žiadnu blízkosť,“ povedal Martin Heidegger.
Skutočne pevné a verné medziľudské vzťahy sú stále vzácnejšími. Hrozivé ložiská trápenia nachádzame aj v cirkevných spoločenstvách, ktoré sú spôsobené práve nepríjemnou situáciou v oblasti vzťahov. A môžeme iba sledovať svoju neschopnosť uzdraviť tieto vzťahy jedine svojou vôľou.
S blížiacimi sa vianočnými sviatkami je vhodná príležitosť, aby sme zamerali svoj život na prehĺbenie vzájomných vzťahov k novonarodenému Dieťaťu i medzi sebou navzájom.
