Nedeľou Krista Kráľa sa končí cirkevný rok. Očakávali sme Krista, slávili sme jeho narodenie, kráčali sme s ním krížovou cestou a ohlasovali jeho zmŕtvychvstanie. Dnes sa pozeráme na cieľ tejto cesty. Kam smeruje náš život so všetkým, čo sa podarilo, aj s tým, čo zostalo nedokončené?
Evanjelium odpovedá jasne: ideme v ústrety Kristovi. Stretneme sa s ním. S tým, ktorý prijal naše ľudské bytie za svoje a ktorý aj ako zmŕtvychvstalý nesie svoje rany „pro nostra salute“ – pre našu spásu. Môžeme mu zveriť celý tento rok: ľudí, ktorých milujeme, našich zosnulých aj to, s čím sami ešte nie sme zmierení.
Kráľ hľadá zranených
Prvé čítanie ukazuje, aký je tento Kráľ voči nám. Boh sám hľadá svoje ovce. Privádza späť vyhnaných, obväzuje zranených a posilňuje slabých. Skôr než sa začne hovoriť o tom, čo robíme my, počujeme o jeho starostlivosti o nás.
Možno práve toto je dnes pre nás útechou. Nemusíme sa Bohu ukazovať s dokonale zvládnutým životom. Môžeme sa dať nájsť aj s ranou, ktorá sa nechce zahojiť, aj s vierou, ktorá zoslabla. Pastier pozná cesty, na ktorých sme sa stratili.
Gregor Naziánsky hovorí: „Všetci sme totiž chudobní a všetci potrebujeme Božiu milosť.“ To nás spája. Aj ten, kto pomáha iným, sám žije z prijatej dobroty. Pred Bohom nemusí nikto skrývať svoju slabosť.
V najmenších stretávame Krista
Evanjelium ide ešte ďalej. Kráľ hovorí: „Bol som hladný.“ „Bol som chorý.“ Tak silno sa stotožňuje s núdznymi, že ich biedu nazýva svojou vlastnou. Kto ich obchádza, obchádza aj jeho.
Veď aj on sám poznal hlad a opustenosť. Bol zajatý, vyzliekli ho a pribili na kríž. Keď sa s nami stretáva v bezbrannom človeku, spoznávame v ňom Pána, ktorý sa nám daroval až do tejto hĺbky.
Spravodliví sú prekvapení: „Pane, kedy sme ťa videli?“ Pomohli človeku, no netušili, komu vlastne slúžia. Ich láska nebola vypočítaná, nebola obchodom za nebo.
Ján Zlatoústy si všíma niečo veľmi povzbudivé: Kristus od nás nežiada, aby sme chorého uzdravili. Hovorí o tom, že sme ho navštívili. Nemusíme všetko vyriešiť, aby sme mohli milovať. Niekedy stačí sedieť pri lôžku, držať ruku a zostať tam, aj keď nám chýbajú slová. Kristus prijíma aj takúto blízkosť.
A čo ak sami potrebujeme starostlivosť? Čo ak je pre nás ťažšie pomoc prijať než ju dávať? Aj vtedy nám patrí blízkosť tohto Kráľa. Kristus sa nehanbí za našu bezmocnosť. Môžeme dovoliť, aby tu niekto bol pre nás. Aj prijatá láska nás spája s ním.
Pred jeho láskou sa náš život ukáže pravdivo
Evanjelium však hovorí aj o odmietnutej láske. To nesmieme preskočiť. Pre trpiaceho človeka je veľký rozdiel, či niekto príde, alebo ho nechá samého. Kristus tento rozdiel berie vážne. Nikto, koho ostatní prehliadajú, pre neho nie je bezvýznamný. Jeho súd dáva prehliadaným za pravdu. Kto sa uzatvára láske, zatvára sa aj pred Pánom. Preto nás toto evanjelium dnes volá k obráteniu, kým sme ešte na ceste a môžeme sa navzájom stretávať.
Aj my sami budeme musieť uvidieť svoj život pravdivo – svoju lásku aj to, v čom sme zlyhali. To môže bolieť. Potrebujeme odpustenie. No Sudca, pred ktorého predstúpime, je ten istý, ktorý za nás položil svoj život. Preto mu môžeme vyznať svoju vinu a prosiť ho, aby pre nás otvoril svoje milosrdné srdce.
Ján Zlatoústy zároveň pripomína, že kráľovstvo dostávame ako dedičstvo a zachránení sú korunovaní z milosti. Naša láska je mu vzácna. No jeho dar je nekonečne väčší než všetko, čo mu dokážeme dať my.
Kristus nás vedie do života
Na konci cirkevného roka apoštol Pavol rozširuje náš pohľad. Kristus premôže aj posledného nepriateľa – smrť. Potom bude Boh „všetko vo všetkom“. A tam, kde je Boh všetko vo všetkom, už nebude miesto pre nič, čo ničí život. Náš život má byť celý preniknutý jeho uzdravujúcou prítomnosťou.
Táto nádej siaha až k hrobom ľudí, ktorí nám chýbajú. Siaha aj do nášho strachu z vlastnej smrti. Kristova vernosť ide ďalej než naša posledná hodina.
Augustín používa odvážny obraz: Božie milosrdenstvo zbiera rozbité kúsky ľudstva, aj kúsky nášho života, a v ohni svojej lásky ich znovu spája. Môžeme mu odovzdať všetko, čo je v nás rozbité. Ten, ktorý nás stvoril, nás môže aj obnoviť.
A tak sa učíme novým pohľadom vidieť aj človeka vedľa seba. Je to niekto, koho Kristus miluje. A aj ja sám, so všetkou svojou slabosťou, som ním milovaný.
Tak môžeme vložiť tento cirkevný rok do jeho rúk. Čoskoro sa začne advent. Znova budeme čakať na jeho príchod. A už vieme, kto prichádza: Pastier, ktorý nás hľadá, brat najmenších, náš ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kráľ.
Jeho hlas nám ukazuje cestu: „Poďte, požehnaní môjho Otca!“ Z tohto slova môžeme žiť.

