Prvé septembrové dni v spoločnosti začína rezonovať téma samovrážd. Môžeme sa stretnúť s rozmanitými iniciatívami organizácií, ktoré sa zameriavajú na osvetu v oblasti duševného zdravia. Svetový deň prevencie samovrážd, ktorý sa pripomína 10. septembra, vyhlásila v roku 2003 Medzinárodná asociácia pre prevenciu samovrážd v spolupráci so Svetovou zdravotníckou organizáciou. Podľa ich údajov zomrie ročne v dôsledku samovraždy viac ako 720.000 ľudí.
Na Slovensku si v uplynulom roku vzalo život 509 ľudí (z toho 85% mužov), čo je o 42 viac ako v roku 2024. V dnešný deň sme pozvaní nanovo vykročiť v ústrety tým, ktorých život neznesiteľne bolí. Dnešný deň je tiež výzvou nanovo reflektovať vlastný postoj k samovražde a ľuďom (áno aj tým veriacim), ktorí dobrovoľne ukončili svoj život.
V súčasnosti už cirkev nepochováva samovrahov na okrajoch cintorína a pri ich pohrebe ponúka liturgické texty plné nádeje. V niektorých bodoch však v blízkosti a porozumení stále zaostávame. Skúsme spoločne pouvažovať nad mýtmi, ktorými (hoci nevedomky) ubližujeme alebo bránime adekvátnej pomoci.
„Neviem pochopiť ako to mohol spraviť, ja by som samovraždu nikdy nespáchal.“ Ruku na srdce, trúfli by sme si sebavedome vyhlásiť, že nikdy nedostaneme rakovinu a ak aj áno, určite na ňu nikdy nezomrieme?
„Mohol myslieť na svojich blízkych. Veď ublížil toľkým ľuďom… Vôbec nemyslel na toho rušňovodiča.“ Človek, ktorý si siahol na život, nie je sebec. Často nechce zomrieť, ale zúfalo túži ukončiť to obrovské utrpenie. Ten, kto ho nezažil, si nedokáže predstaviť, aká veľká môže byť bolesť duše. V stave zúženého vedomia nedokáže vidieť blízkych, budúcnosť či akékoľvek iné východisko. Dominantou sa stáva potreba „nech už to konečne prestane.“ Sám seba môže tiež vnímať ako bremeno pre tých, ktorých miluje a v danej chvíli môže byť presvedčený, že ukončením života im dokonca pomôže.
„Pohŕdal som životom tak, že som uvažoval o úmyselnom ukončení života násilným spôsobom, o samovražde?“ Otázku v spovednom zrkadle, ktoré sa nachádza v modlitebnej knižke, čítam s rozpakmi. Nevyjadruje aj tá istú mieru nepochopenia? Vo svojej praxi som sa stretla s viacerými ľuďmi, ktorí so samovražednými myšlienkami statočne bojujú, žiaľ, poznala som aj takých, ktorí boj prehrali. Nie preto, že by darom života vedome a dobrovoľne pohŕdali, a preto sa rozhodli uvažovať nad jeho ukončením.
Tí veriaci sa z podobným myšlienok neraz vyznávali vo sviatosti zmierenia. Som presvedčená, že v tomto prípade nejde o hriech, ale o symptóm, a za ten trpiaci človek nenesie morálnu vinu. Na druhej strane, ak sa človek zverí so samovražednými úmyslami či bolesťou duše múdremu kňazovi, je nádej, že zažije vtedy tak potrebnú blízkosť a možno i nasmerovanie na odbornú pomoc. Ak však trpiacemu pripíšeme vinu za prejavy jeho ukrutnej bolesti, je možné, že ju hoci s dobrým úmyslom chrániť život, znásobíme.
„Ak má človek živú vieru, je to najlepšia prevencia proti samovražde.“ Je pravdou, že zdravá religiozita je jedným z faktorov, ktorý môže prispievať k duševnému zdraviu. Nie je však zázračným liekom, ani zárukou duševného zdravia. Aj človek, ktorý žije zdravo, môže vážne ochorieť a zomrieť. Naopak mnohí, ktorí na zdravý životný štýl nedbajú, sa napriek tomu dožijú vysokého veku. Človek, ktorý žije sviatostným životom a usiluje sa o živý vzťah s Bohom, môže upadnúť do ťažkej depresie, stáť na hrane samovraždy alebo si dokonca v situácii hlbokej duševnej krízy siahnuť na život.
V danom momente presvedčenie o hodnote vlastného života vystrieda hlboké zúfalstvo, pocit viny, nehodnosti, ba až nutnosti skončiť. Napriek tomu, že optika viery môže dať bolestivému životu zmysel, v prípade duševných stavov, ktoré vedú k suicidálnym úvahám, je nevyhnutná odborná pomoc, ktorá nemôže byť nahrádzaná sviatosťami.
„Kde bol vtedy Boh?“ Túto otázku sa pýtame v situáciách nevysvetliteľného a nezmyselného utrpenia. Samovražda je jednou z nich. Som presvedčená, že ten, ktorý poznal ľudské utrpenie kričí spolu so samovrahom bolestné „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil.“ Keď stojíme pred tajomstvom utrpenia, jedinou odpoveďou je blízkosť a nádej.
„Radšej o tom nehovorme.“ To, že rozprávanie o samovražde k takýmto skutkom môže povzbudiť, je častým mýtom. Naopak osveta v tejto oblasti, odtabuizovanie témy duševných ochorení, prijímajúci pohľad a predstavenie možností pomoci zvyšuje šancu, že trpiaci nájde odvahu včas prehovoriť a dostane sa mu kompetentnej pomoci. Môže tiež viesť k vyššej citlivosti na utrpenie našich blížnych.
„Ako môžem pomôcť, keď nie som psychológ ani psychiater?“ Som presvedčená, že všetci si pozvaní k blízkosti trpiacim. Určite nezabránime všetkým samovraždám, avšak vždy môžeme urobiť viac pre duševné zdravie, osvetu a búranie predsudkov voči ľuďom so psychickými ťažkosťami, osobitne v prostredí cirkvi. Títo bratia a sestry žijú medzi nami, často s predstieraným úsmevom. Skúsme vidieť viac. A spomeňme si dnes aj na tých, ktorých bolesť duše pripravila o život, ako aj na ich blízkych, ktorí musia žiť ďalej s bolestivými otázkami .
Bodkočiarka sa vo svete stala známym symbolom prevencie samovrážd a nádeje – pripomína, že tam, kde sa príbeh takmer skončil, môže pokračovať. Pre nás, kresťanov, má osobitný význam. Veríme, že samotný ľudský život sa vždy končí bodkočiarkou. A za ňou je nádej, ku ktorej sme povolaní. Aj v prípade životov, ktoré ukončila samovražda.
Ak prežívate silnú psychickú bolesť, tieseň či beznádej, nezostávajte na to sami. Obrátiť sa môžete na Krízovú linku pomoci IPčko 0800 500 333, ktorá poskytuje aj pomoc prostredníctvom chatovej poradne, alebo na Linku dôvery Nezábudka 0800 800 566. V prípade bezprostredného nebezpečenstva volajte 155 alebo 112. Pomoc existuje a každý život je hodný blízkosti v ťažkých chvíľach.
