Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.‘ Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo, kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.‘ Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.“ (Lk 15,1-10)
Naozaj, nič nového pod slnkom. Aj Ježiš narážal na delenie „my dobrí a tí druhí zlí“. Tí „dobrí“ mu dokonca vyčítali, že sa nevie správne zaradiť. Podobenstvami o stratenej ovci či drachme takéto delenie od základu odmietol. Ježiš sa nazýva lekárom, ktorý sa nediví, že ľudia sú chorí.
Ťažko znáša, len ak sa nechcú dať liečiť, ak ho odmietajú, ak ho nútia pozerať sa na ich biedu, z ktorej by im tak rád pomohol. Boh má radosť z každého, koho môže prijať do svojho otcovského domu. Nejde mu ani o samotné pokánie, ktoré je len vstupnou bránou. Túži, aby sme mali život a mali ho v hojnosti.
Ježišovi záležalo ozaj na všetkých. Preto neodmietal pozvanie ani od tých, čo mu neustále snovali úklady, číhali na život a spochybňovali jeho učenie. Hriešnici ho počúvali, domnelí spravodliví šomrali. Jedni vedeli či vycítili, že ho potrebujú, druhí si mysleli, že im prekáža. Cítili sa ohrození, keď búral ich domnelú istotu. Do určitej miery právom. Chcel ich však zachrániť, nie zničiť.
Sme svedkami paradoxnej situácie: farizeji a zákonníci, starozákonní správcovia pokladu spásy, sa hnevali, šomrali a robili všemožné intrigy preto, že mýtnici a hriešnici prichádzali za Ježišom a dávali sa uzdraviť. Tí, ktorých všetci považujú za zlých, sa chcú stať dobrí a tí, čo chcú byť v očiach všetkých dobrí, hľadajú čosi zlé aj na tom, ktorý jediný bol bez hriechu.
Nerobme si však o sebe ilúzie. Keď sa napríklad kňaz stretá aj s tými „z opačného tábora“, verné ovečky mu to veľmi neochotne odpúšťajú. Ježišovi tiež vyčítali samotný fakt, že sa „s tými hriešnymi“ vôbec bavil.
V skutočnosti Ježišovi záležalo na jedných aj na druhých, na všetkých. Veď aj farizeji a zákonníci patrili k zblúdeným ovciam z domu Izraela, k najviac zblúdeným. Preto práve im Ježiš povedal s trpezlivosťou a jasnosťou pravého Učiteľa nasledujúce podobenstvá. Dominuje v nich radosť. Aj v Božom kráľovstve, nielen v podobenstve. Veľká, prekypujúca radosť, ovocie prekypujúceho milosrdenstva toho, ktorý sa často a rád zmilúva a odpúšťa.
Bohu je asi ľúto, ako sa osudovo motáme v začarovanom kruhu svojich malicherných slabostí, zabíjame tu svoj život a strácame ako slepec uprostred krásnej záhrady všetky tie úžasné ponuky, s ktorými na nás čaká. Zostupuje tak blízko, aby nás až ľudsky mohol chytiť za ruku a vyviesť z tejto životne osudovej slepej uličky. Ale nechce nás ťahať nasilu. Aspoň to minimum slobody a viery čaká z našej strany – nechať sa vyviesť a priviesť do Otcovho domu.
