Keď sa ho farizeji opýtali, kedy príde Božie kráľovstvo, on im povedal: „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: ‚Aha, tu je!‘ alebo: ‚Tamto je!‘, lebo Božie kráľovstvo je medzi vami.“ A učeníkom povedal: „Prídu dni, keď si budete žiadať uvidieť jeden z dní Syna človeka, ale neuvidíte. a povedia vám: ‚Hľa, tu je!‘, ‚Hľa, tamto je!‘ Nechoďte nikde, nebežte za nimi! Lebo ako blesk, keď sa zablysne, ožiari všetko od jedného kraja neba až po druhý, tak aj Syn človeka v svoj deň. Ale najprv musí mnoho trpieť a toto pokolenie ho zavrhne.“ (Lk 17,20-25)
Pokušenie poznať dátumy budúcich udalostí a uveriť falošným prorokom bolo, ako vidno, rovnako veľké tak pre prvých Ježišových stúpencov, ako je aj pre nás. Čím menej veria ľudia Bohu, tým ľahšie uveria poslom poplašných správ. Rovnako blízke je nám aj meranie a hodnotenie svojho snaženia podľa vonkajšieho efektu.
Ježiš radí od takýchto postupov utekať ako pred nákazou. Božie kráľovstvo je kraľovanie Boha v ľudských srdciach, cez ktoré sa potom prejavuje aj v slovách, postojoch a skutkoch a pretvára kráľovstvo sveta na kráľovstvo svetla.
V civilizácii vedeckého i praktického pozitivizmu sa ešte silnejšie prejavuje všeľudská tendencia po uchopiteľnej, rukolapnej istote. Presakuje aj do náboženstva. Ľudia sa radšej hrnú na „zázračné“ miesta, kde sa božské v nejakom záblesku stalo viditeľným, než pred svätostánok, kde by sa mohli ponoriť do osobnej blízkosti samého Boha.
V apoštoláte a pastorácii často viac staviame na metódach a stratégiách, nádeje vkladáme skôr do školení apoštolského leadershipu a pastoračného manažmentu, ako aj do technického vybavenia než do pôsobenia Ducha Svätého a do spolupráce s ním.
Výsledok: hľadáme a dokonca sa snažíme budovať Božie kráľovstvo tam, kde nie je, a za prostriedkami bežíme ako za všemocnými mesiášmi. Pred ťažkým krížom uprednostňujeme lacný úspech. Podľa Ježišových slov sú to fantómy, ktoré sa majú v istom období – a naše sem určite patrí – tak premnožiť, že bude ťažké objaviť írečitosť jedného z „dní Syna človeka“.
Božie kráľovstvo je ako voda či vzduch, ktorý nenápadne a pritom rýchlo všetko preniká. Pôsobí znútra. Bombastické vonkajšie zmeny a úspech sú v ňom vždy podozrivé. Hoci aj ono pozná momenty rozmachu, ale aj kríz a úpadku. Obdobia skúšok, keď doľahne akoby duchovná depresia, vytratí sa jas a chuť, a tak by sa nám žiadalo „uvidieť Syna človeka“ alebo aspoň hmatateľnejšie znamenia jeho prítomnosti.
Treba však povedať, že Božie kráľovstvo má i svoje vonkajšie prejavy, keďže človek je vo svojej vnútornej podstate zároveň sociálny a potrebuje si z praktických, ľudských i duchovných dôvodov usporiadať aj vonkajšie spolužitie. No aj tu v podstate ide o „kráľovstvo vzťahov“, teda lásky, ktorá je spojivom všetkých, čo sú včlenení do Božieho života. Medzi vonkajším a vnútorným by mala byť súhra, hoci ju stále niečo narúša.
Človek by najradšej už videl definitívne víťazstvo, nové nebo a novú zem. Pán varuje, že také predstavy, kým sa naozaj nenaplní čas, môžu byť zavádzajúcou ilúziou. Naďalej prebieha proces vykupovania sveta a treba „mnoho trpieť, byť zavrhnutý“ a v pote tváre a pokoji srdca pracovať na svoj chlieb, žiť obdobie skúšky a v nej dávať rásť viere.
Tak sa zakoreňuje Božie kraľovanie v nás i okolo nás v tejto historickej etape jeho celkového vývoja. Teda tichou vernosťou rásť vo viere a prejavovať ju láskou.
