Bolesť zďaleka nie je len o zlomených kostiach či boľavom zube. Oveľa viac nás dokážu potrápiť problémy v rodine, naštrbené vzťahy či konflikty v práci. Keď už toho máme dosť, hľadáme spôsob, ako si čo najrýchlejšie uľaviť. Lenže niektoré rozhodnutia nám napokon prinesú ešte viac starostí.
„Na stupnici od nuly do desať, ako veľmi vás to bolí?“
Túto otázku ste už zrejme pri vyšetrení dostali. Číselná stupnica pomáha určiť intenzitu bolesti a sledovať účinnosť liečby. Vedeli by ste však podobne ohodnotiť aj svoje psychické utrpenie?
Koľko bodov by ste dali sklamaniu z človeka, ktorému ste dôverovali? Strachu o choré dieťa? Alebo osamelosti, ktorú prežívate napriek tomu, že máte okolo seba množstvo ľudí?
Na niektoré bolesti nám stupnica od nuly do desať jednoducho nestačí. A zvládnuť ich býva ešte ťažšie.
Keď chceme od bolesti utiecť
Dlhodobé starosti sa môžu podpísať aj na našom zdraví. Zle spíme, bolí nás hlava či žalúdok, sme podráždení a ľahšie sa pohádame s blízkymi.
Keď nás niečo trápi, chceme na to aspoň na chvíľu zabudnúť. Hľadáme čokoľvek, čo nám pomôže, a nad následkami už toľko nepremýšľame.
Predstavte si, že by ste vyskočili z idúceho auta len preto, že sa vám nepáči, kam smeruje. Zrejme by vám to ani nenapadlo. Keď nás však niečo veľmi trápi, dokážeme urobiť podobne nerozumné rozhodnutia.
Niekto zaháňa smútok jedlom, iný alkoholom. Ďalší trávi celé hodiny na mobile, aby nemusel myslieť na svoje problémy, alebo hľadá útechu v náhodných sexuálnych vzťahoch. Na chvíľu sa mu možno uľaví, no starosti zostávajú a často k nim pribudnú ďalšie.
Zlý vie využiť našu slabosť
Svätý Ignác z Loyoly vo svojich Duchovných cvičeniach opisuje aj duchovnú neútechu. Človek vtedy môže strácať pokoj, zápasiť s pochybnosťami a mať pocit, že sa od neho Boh vzdialil.
V takom rozpoložení môžeme ľahšie podľahnúť pokušeniu. Diabol dokáže využiť naše utrpenie, strach a bezradnosť. Podporuje v nás sebaľútosť, hnev, izoláciu či zúfalstvo. Presviedča nás, že naše problémy sú neriešiteľné a naša bolesť sa nikdy neskončí.
Svätý Ignác preto radí, aby sme v období pochybností a vnútorného nepokoja nemenili dôležité rozhodnutia, ktoré sme urobili s pokojnou mysľou. Strach či zúfalstvo totiž môžu ovplyvniť náš úsudok. To, čo sa nám dnes zdá beznádejné, môžeme o pár dní vidieť celkom inak.
Kto nás naučil zvládať bolesť?
Deti učíme, ako bezpečne prejsť cez cestu, ošetriť si odreté koleno či vyriešiť problém v škole. Ale učíme ich aj to, čo robiť, keď ich odmietne kamarát, niekto ich sklame alebo im ublíži?
A vieme si s takýmito situáciami poradiť my dospelí?
Mnohí z nás vyrastali s tým, že nad nepríjemnými vecami sa netreba príliš zamýšľať. Zatnúť zuby, vydržať a ísť ďalej. Lenže čo s bolesťou, ktorá neprechádza? S krivdou, ku ktorej sa v myšlienkach stále vraciame, alebo so strachom, o ktorom sa bojíme hovoriť?
Veľakrát nevieme pomenovať, čo nás trápi. Keď sa nás niekto opýta, ako sa máme, automaticky odpovieme, že dobre.
Vedieť si priznať, že niečo nezvládame, a porozprávať sa o tom s niekým, komu dôverujeme, môže byť prvým krokom k tomu, aby sme sa so svojím trápením dokázali vyrovnať.
Aj Ježiš prežíval úzkosť
V Getsemanskej záhrade Ježiš povedal svojim učeníkom: „Moja duša je smutná až na smrť“ (Mt 26,38). Prosil Otca, aby ho minul kalich utrpenia. Aj on poznal strach a úzkosť z toho, čo ho čaká.
Prečo by sme sa teda my mali hanbiť priznať, že sa bojíme, sme zúfalí alebo si nevieme rady? O svojom trápení môžeme hovoriť s Bohom v modlitbe aj s človekom, ktorému dôverujeme. Niekedy nám pomôže rozhovor s blízkym, inokedy potrebujeme pomoc kňaza, psychológa či terapeuta.
V kontexte Svetového dňa boja proti bolesti, ktorý sa viaže s 11. októbrom, sa poukazuje najmä na liečbu fyzického utrpenia. Čo však s bolesťou, na ktorú nezaberajú lieky? So strachom o blízkeho človeka, osamelosťou alebo krivdou, ku ktorej sa vraciame celé roky?
Keď sa nabudúce budeme chcieť pred svojimi starosťami schovať za obrazovku mobilu, skúsme sa sami seba opýtať: Pred čím vlastne utekám? A bude mi potom naozaj lepšie?
