O tom, čo sa nám stalo, vieme rozprávať celé hodiny. O chorobách, nehodách, sklamaniach, náhodných stretnutiach aj šťastných koncoch. No o tom, čo sa nám nestalo, nevieme nič. Hoci by to bola celkom zaujímavá časť nášho života.
Človek, za ktorého sa modlíme, často ani netuší, že sme si naňho spomenuli. Pokiaľ deň prebehne obyčajne, nemáme dôvod hľadať za tým niečo mimoriadne. Bolo by dosť trúfalé pripísať pokojný priebeh dňa našej modlitbe.
Modlitba za druhého človeka nie je poistka. To, že sa za niekoho modlíme, neznamená, že sa mu nemôže nič stať.
Vetu „Budem sa za teba modliť“ používame my kresťania pomerne často, pretože veríme, že môžeme pred Boha priniesť život iného človeka. Katolícka tradícia ju nazýva príhovornou modlitbou.
Ako dokázať niečo, čo sa nestalo?
Pri niektorých modlitbách vieme poukázať na výsledok. Prosili sme za chorého a uzdravil sa. Modlili sme sa za človeka so závislosťou a po rokoch abstinuje. Takýchto úmyslov máme neúrekom.
Ako však dokázať účinok modlitby pri nehode, ktorá sa nestala? Nevieme o aute, ktoré nás minulo o dve minúty, ani o šlamastike, v ktorej sme sa napokon vôbec neocitli.
Poznáme príbehy ľudí, ktorí sa pravidelne modlili za svojich blízkych a tí potom vyviazli z vážnej nehody bez zranení. Auto bolo na odpis, no vodič z neho vystúpil po vlastných. Pre veriaceho človeka je prirodzené spojiť si tieto dve udalosti spojovníkom nadprirodzena.
Čo by sa však stalo bez našej modlitby, nateraz nedokážeme povedať. Rovnako zostáva ťaživým otáznikom, prečo sa napriek naliehavým a vytrvalým modlitbám neželanému koncu niekedy predsa len nevyhneme.
Za niekoho, kto o tom ani nevie
Aj toto je súčasťou našej viery: výsledok modlitby nemusíme poznať tu a teraz. Dôležité je, že danú situáciu predložíme Bohu s dôverou. Stane sa tým dôležitá vec: už to nie je iba problém, ktorý musíme riešiť vlastnými silami a možnosťami. Ocitá sa v poli pôsobnosti toho, ktorému nič nie je nemožné.
Preto sa oplatí modliť a najmä ďakovať, ako to my gréckokatolíci robíme ústami kňaza pri každej božskej liturgii, keď Bohu ďakujeme za všetky prijaté dobrodenia – „známe i neznáme, zjavné i skryté“. A myslíme pritom na Ježišovo ubezpečenie, že nič nie je také skryté, aby raz nevyšlo na svetlo.
A v tom svetle jasne uvidíme, čoho všetkého sme boli uchránení možno aj dnes preto, že sa za nás niekto modlil.
