Vianoce sa oficiálne začínajú v momente, keď zistíme, že nožnice opäť nie sú tam, kde vždy bývajú. Stromček stojí na svojom mieste, trochu sa nakláňa, ale z gauča to nie je vidno, čiže je to v poriadku. Z kuchyne sa ozve: „Rýchlo. Vypni to!“, hoci nikto nevie čo, ale reagujú všetci.
Je Štedrý deň.
Koláče sú hotové. Teda väčšina. Jedny sa pripálili, no nazvali sme ich „chrumkavé“. Kapustnica chutí výborne, aspoň podľa toho, kto ju varil. Niekto iný si do nej nenápadne pridáva soľ. Tretí si dá „len trochu“, čo znamená, že ju bude presúvať po tanieri, kým sa na ňu zabudne.
Darčeky sú zabalené. Niektoré precízne, niektoré v štýle „nejako to vydrží“. Mašľa vyzerá povedome, pravdepodobne má viac rokov než najmladší člen rodiny. Ponožky vyvolajú úsmev, kniha je „výborný nápad“, len škoda, že už ju doma máme. Veta „to je milé“ zaznie presne toľkokrát, koľko je to potrebné na zachovanie rodinného mieru.
Najmladšie deti rozbaľujú darčeky rýchlosťou, ktorú fyzika zatiaľ nezmerala. Niekto roluje na mobile. Niekto prepína stanice na televízore. Niekto má potrebu práve teraz otvoriť tému, ktorú sme úspešne ignorovali celý rok. Niekto zvýši hlas. Niekto odíde do vedľajšej izby „na chvíľu“. A niekto si v duchu povie, že pokoj zostal niekde medzi druhým plechom koláčov a treťou snahou o úsmev.
A presne v tejto chvíli nám napadne, že sme to asi pokazili.
Lenže nepokazili sme nič.
Vianoce totiž prídu aj tak. Prídu, aj keď nie je upratané. Aj keď niečo nechutí. Aj keď darček „netrafil“ obdarovaného. Aj keď sme unavení, podráždení a máme pocit, že to celé malo vyzerať inak.
Najväčší vianočný omyl je myslieť si, že nespokojnosť iných znamená zlyhanie. Že pokiaľ by sme boli lepšie zorganizovaní, pokojnejší a výkonnejší, Vianoce by konečne vyšli „správne“. Nevyšli by. Pretože na našej strane nikdy neboli dokonalé.
Ak by Boh čakal na ideálne podmienky, ticho a poriadok, Vianoce by sme dnes v kalendári nemali. Namiesto toho prišli do sveta, ktorý bol hlučný, neusporiadaný a plný ľudí s vlastnými predstavami.
Nedokonalosť nie je pre dokonalého Boha prekážkou. Je súčasťou príbehu.
A tak možno stačí menej snahy o dokonalý večer a viac lásky. Menej porovnávania, menej cudzích nápadov, menej snahy o „správnu“ verziu Vianoc. Menej obrazoviek, viac reality. Menej „malo by to byť“ a viac „je to takto“.
Vianoce sú tu. Aj bez našej dokonalosti.
A to je, pravdupovediac, tá najlepšia správa večera.
Prídu, aj keď nestíhame.
Aj keď zlyháme.
Aj keď to nie je ideálne.
Veď Boh, ktorý sa rozhodol vstúpiť do sveta v jeho neporiadku, zrejme nečakal, že mu ho najprv dokonale upraceme.
Upratovať chce on…
