23. september je Medzinárodným dňom boja proti sexuálnemu zneužívaniu. Spomienka na obete sa v cirkevnom prostredí často spája s blahoslavenou Ankou Kolesárovou. Jej príbeh ma oslovil už vtedy, keď som sa ako 15-ročná dostala na stretnutie vo Vysokej nad Uhom. Bolestná smrť dievčaťa sa aktualizuje v každom ďalšom príbehu zneužitej ženy vo vojnách, ktoré zúria vo svete aj dnes.
Každá obeť zneužívania má však iný príbeh. Niektoré okrem nevinnosti stratili i život, iné musia s ranami po znásilnení žiť (či skôr prežívať) ďalej. Mnohé by azda radšej zvolili smrť než život v zneuctenom tele a s dôstojnosťou roztrhanou na kusy. A niektoré doslova obetovali vlastnú „čistotu“, aby zachránili druhých. Skláňam sa pred nimi, hlavne v dnešný deň.
Bola som svedkom toho, ako príklad blahoslavenej Anky či svätej Márie Goretti u zraneného človeka viedol k slzám a iracionálnym výčitkám. Áno, niektorí cítia vinu aj za to, že nezomreli, a ich život je i po rokoch natoľko náročný, že smrť vnímajú ako vykúpenie. Páchateľ ich nemal v úmysle zabiť, naopak – neraz bol blízkym a dôveryhodným človekom. Až by sa zdalo, že obeť predsa musela súhlasiť.
Niekedy je zbraň manipulácie nebezpečnejšia ako tá namierená. Vďaka nej z dlhodobého hľadiska v obeti zostávajú pocity zlyhania, špinavosti a nehodnosti pred Bohom a ľuďmi.
Sexuálne zneužívanie v akejkoľvek podobe predstavuje mimoriadne silný zdroj traumatizácie. Spomedzi rozličných foriem násilia voči človeku a osobitne voči dieťaťu spôsobuje najhlbšie a zväčša celoživotné rany. Švajčiarska psychoterapeutka Ursula Wirtzová v tejto súvislosti používa výstižnú metaforu „vraždy“ duše. Ide o ťažký útok na ľudskú dôstojnosť, ktorý závažným spôsobom ničí telesnú, duševnú a duchovnú integritu.
Kým iné formy násilia dušu rania, sexuálne zneužívanie ju priamo zabíja, keďže zasahuje najintímnejšie jadro ľudskej bytosti. Dieťa pritom zvyčajne dostatočne nerozumie tomu, čo sa deje, keďže násilník často nie je agresívny ako pri týraní, avšak vo väčšej miere využíva klamstvo a manipuláciu.
Status obete je spojený s výraznou spoločenskou stigmou. O tejto téme sa jednoducho nehovorí. V dôsledku toho sa mnohí mylne domnievajú, že sexuálne zneužívanie je zriedkavé a určite sa nedeje v našom blízkom okolí, resp. medzi veriacimi. Žiaľ, opak je pravdou.
Podľa údajov kampane Rady Európy z roku 2012 je jedno z piatich detí obeťou nejakej formy sexuálneho násilia. Podobné výsledky potvrdzujú aj údaje z amerických štúdií. Sexuálne zneužívanie je opradené mnohými mýtami. Ľudia zvyčajne predpokladajú, že páchateľmi sú neznámi pedofilní muži a ohrozené sú výlučne dievčatá.
Zneužívanie sa podľa nich zvyčajne odohráva na nebezpečných a opustených miestach a ide spravidla o jednorazový čin. Myslia si tiež, že väčšina prípadov je nahlásená kompetentným inštitúciám. Žiaľ, opak je pravdou. K zneužívaniu spravidla dochádza na známych miestach a páchatelia sa javia svojmu okoliu zvyčajne ako úplne normálni muži, na ktorých by sme to „nikdy nepovedali“. Zneužívanie je spravidla dlhodobé a opakované. Jeho obeťami sú chlapci i dievčatá, ale aj dospelé osoby, zneužité agresorom v pozícii vyššej moci.
Štatistiky ukazujú, že oficiálne nahlásených je len necelých 12 % prípadov. Deti neraz priznajú zneužívanie až vo vyššom veku či v dospelosti, keď naplno porozumejú tomu, že im bolo ublížené. Spomienka na traumatické udalosti môže ostať vytesnená dokonca roky a desaťročia. Áno, je úplne možné spomenúť si až po rokoch.
Sexuálne zneužívanie v Cirkvi je mimoriadne bolestivou ranou. Kritici na ňu veľmi radi poukazujú a veriaci ju, naopak, neraz odmietajú vidieť a akúkoľvek zmienku považujú za útok. Bolesť obetí nesmie byť zabudnutá. Bratia a sestry, ktorým bolo ublížené zo strany predstaviteľa Cirkvi, strácajú okrem dôvery v ľudí aj dôveru v dobrotu samotného Boha. Cesta uzdravovania je dlhá a náročná, mnohí márne čakajú na človeka, ktorí by im aspoň na krátkom úseku pomohol niesť ťažký kríž. Denne bojujú s pocitmi viny, hanby a nepochopenia.
Zosnulý pápež František bol výnimočne vnímavý k bolesti zneužívaných. Jeho nástupca Lev XIV. ju oslovil v sérii nedávno vydaných rozhovorov. Pápež zdôrazňuje, že je potrebné, aby boli obete zneužívania sprevádzané a aby sa im Cirkev venovala.
Pravdou je, že praktizovanie viery sa pre ne neraz stáva neznesiteľným bremenom, a to i vtedy, ak agresorom nebol duchovný. Bohu, ktorý ich neochránil, len ťažko možno veriť, ich modlitba nikdy nebude dokonalá, hriechy dostatočne vyznané a každý človek, ktorý sa k nim priblíži (hoci aj v kostolnej lavici), môže byť potenciálnou hrozbou.
Svätý Otec je k nim milosrdný: „Poznám ľudí, ktorí opustili Cirkev v dôsledku bolesti, ktorú utrpeli, a ich voľbu treba rešpektovať.“ Som mimoriadne vďačná za tieto slová. Nikto nemá právo súdiť tých, ktorých bolesť nezažil.
Skúsenosť sexuálneho zneužívania nie je ojedinelá. Zranení bratia a sestry žijú medzi nami. Obete možno chodia aj do nášho kostola. Sú medzi nimi matky, manželky i zasvätené osoby. Môžu sa cítiť hriešne, pokazené a nehodné. Môžu mať obavy zveriť sa niekomu, ale aj negatívne skúsenosti, keď tak urobia.
Spoluveriaci, ale často i samotní kňazi ponúkajú zraneným blížnym dobre mienené, avšak neraz zraňujúce rady: „Netreba sa k tomu vracať, je potrebné zabudnúť a ísť ďalej a určite vždy a za každých okolností odpustiť.“ Akiste to nerobia s úmyslom ublížiť. Často tak konajú práve v dôsledku nedostatočného poznania následkov, ktoré zneužívanie, ale aj niektoré z poskytnutých rád prinášajú.
Samotný pápež múdro pripomína: „Myslím si, že mnohí z nás sú možno stále začiatočníci v učení sa, ako najlepšie sprevádzať týchto ľudí v ich bolesti. Je to podľa môjho názoru jedna z oblastí, v ktorej naďalej potrebujeme pomoc odborníkov.“
Na hrobe blahoslavenej Anky svieti nápis „Radšej smrť ako hriech“. Veľmi túžim, aby sme popri obdive tohto statočného dievčaťa nezabudli vzdať úctu tým, ktorí šancu na voľbu nemali. Na pleciach okrem bolestivých zranení nesú aj vinu za hriechy, ktoré nespáchali. A aj keď krížovou cestou kráčajú v skrytosti a zrejme nikdy nebudú oficiálne kanonizovaní, verím, že už teraz majú pripravené miesto v nebi.
