S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami. Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. (Mt 1,18-24)
Na adventnom venci už zostáva zapáliť len jednu sviecu a sú tu Vianoce! Deti rátajú, koľkokrát sa ešte musia vyspať, a rodičia nemôžu zaspať, lebo ich ešte čaká toľko vecí. Akokoľvek úprimne sme sa zastrájali prežiť hodnotne tohoročný Advent, nejak sa nám zas rozsypal pomedzi prsty. Toľké profánne a nečakané veci! A neraz aj konflikty, paradoxne väčšie než inokedy, a práve pre sviatky pokoja. Ani advent Svätej rodiny neprebiehal hladko a idylicky, vonkoncom nie. Práve preto z neho môžeme čerpať povzbudenie aj my.
Proroctvá síce hovoria o budúcnosti a tá sa stáva ich naplnením, ale všetko sa to obyčajne deje celkom inak, než si to samotný prorok dokáže predstaviť. Aj predpoveď „panny, ktorá počne a porodí syna“, sa naplnila zaiste úplne inak, než si jej naplnenie predstavoval sám prorok Izaiáš, a ako si to na základe tohto proroctva predstavovali ľudia.
Len Boh presne vedel, na čo naráža určitými výrokmi, a len on naplnil, čo v jeho mene ľudia vyslovili. Predpovede sa uskutočnili oveľa jednoduchšie, realistickejšie a zároveň oveľa tajomnejšie a bohatšie, než by človek pripustil. Tajuplné, nenápadné a zároveň účinné Božie pôsobenie naďalej prebieha podobným spôsobom. Pochopiť nemožno, urobiť treba. A prosiť: „Pane, daj nám väčšiu vieru!“
Pre Jozefa, človeka spravodlivého, Zákon neznamenal len súhrn predpisov a spravodlivosť zas vernosť jeho litere. Bol to vnútorný postoj, vyjadrujúci osobnú oddanosť a sprevádzaný posvätnou bázňou. To však Jozefovu situáciu vôbec nezľahčovalo. V neľahkom rozpoložení uvažoval, pričom uvažovanie v jeho prípade isto neznamenalo strohú kalkuláciu, vyhodnotenie situácie, ale vnútorné trápenie a bolesť.
Aj Božie riešenie prichádza prirodzenou cestou, a neľahkou na rozlišovanie: cez sen. Vyžaduje si veľkú duchovnú citlivosť a skúsenosť, aby v ňom človek v labyrinte ľudských myšlienok odlíšil skrytú Božiu reč. Ako vidno, Jozef túto skúsenosť mal. Aj tú, že na Božie podnety treba reagovať hneď, a s odvahou čeliť protirečeniam rozumu, citov i okolia. Vzor zachytávania a plnenia Božej vôle, ora pro nobis!
Ježišovo vstupovanie do nášho sveta sprevádzalo hlboké tajomno, tá najväčšia mystika božskej malosti a jednoduchosti, zbožšťujúca všetko, z čoho je utkaný pozemský život človeka. No zároveň vnášala aj veľké dilemy, ktorým boli najviac vystavení tí najbližší, Mária svojím spôsobom, Jozef zas svojim. Neistota, osudové pochybnosti, rúcanie sa prirodzených plánov, ľudsky prosto bezvýchodiskové. Jozef sa trápil a uvažoval; určite aj v modlitbe.
Podľa toho, ako reagoval na anjelovo uistenie, vidno, že bol zvyknutý na kontakt s Božím svetom, že „vedel veriť“. Uznával, že vo všetkých neistotách treba stavať na istote Božieho riešenia, ktoré si nachádza cestu aj v spôsoboch, ktoré by sme ľudsky nevedeli pripustiť. Uistenie „neboj sa!“ do takýchto krokov viery tak veľmi potrebujeme, aby sme ich neodkladali a nečakali na „zázračnejšie riešenia“ ani na väčšiu istotu. Krok viery si vždy vyžaduje odvahu skoku do neznáma. A potom prídu Vianoce.
