Nedávno zverejnené posolstvo pápeža Leva XIV. Francúzskej biskupskej konferencii si zasluhuje osobitnú pozornosť ďaleko za hranicami francúzskeho kontextu. V jeho slovách je totiž rozpoznateľný tón, ktorý v súčasnej vnútrocirkevnej atmosfére rozhodne nie je samozrejmý: tón triezvej jasnosti, no nie zatvrdnutosti; tón pastoračnej šírky, no nie zanechania cirkevnej formy; tón, ktorý liturgickú otázku nepovažuje ani za okrajový problém, ani ju nepretvára na ideologickú frontovú líniu. Práve v tom spočíva jej cirkevnopolitická váha.
Jednota
Keď pápež hovorí o „bolestnej rane“ v súvislosti so slávením svätej omše a zároveň žiada o „praktické riešenia“, ktoré by „veľkoryso zahŕňali“ tých, ktorí sú viazaní na Vetus Ordo, nedotýka sa iba špecializovanej liturgickej témy, ale neuralgického bodu súčasnej ekleziológie. Svätá omša totiž nie je len akýmsi jedným z úkonov Cirkvi, ale sviatosťou jej jednoty. Tam, kde okolo jej slávenia vznikli trvalé rozdelenia, nedôvera a cirkevnoprávna nejasnosť, je Cirkev zranená v samom centre svojho života.
Práve preto je príliš zjednodušujúce interpretovať súčasnú situáciu buď ako okrajovú disciplinárnu otázku, alebo ako obyčajný „kultúrny boj“ vnútri katolicizmu. V skutočnosti ide o hlbšiu vec: Ako môže Cirkev zachovať svoju viditeľnú jednotu bez toho, aby násilne marginalizovala legitímne väzby na liturgickú tradíciu? Ako môže prejavovať pastoračnú ohľaduplnosť bez toho, aby tolerovala paralelné štruktúry, ktoré by dlhodobo odporovali sviatostnej podobe Cirkvi? A ako môže pápež ako viditeľný princíp jednoty konať tak, aby sa pravda a trpezlivosť, norma a otcovská starostlivosť, úrad a začlenenie nestavali proti sebe?
Zodpovedná cirkevnopolitická odpoveď na tieto otázky musí vychádzať zo zásady: Jednota v Cirkvi nie je iba otázkou súhlasu ani administratívnej účelnosti. Je sviatostnou, viditeľnou a hierarchicky usporiadanou skutočnosťou. Preto o nej nemožno ľubovoľne vyjednávať. Práve preto, že je sviatostná, nesmie byť redukovaná na správu, sankcie a formalizmus. Jednotu treba nielen deklarovať, ale aj uzdravovať, zviditeľňovať a duchovne niesť.
Rana
Prvou silnou stránkou pápežovho zásahu je, že situáciu zjavne nevníma predovšetkým ako spor o vkus. Nejde o dva liturgické „štýly“, ktoré sa náhodou neznesú, ale o zranenie cirkevného spoločenstva. Ak sa slávenie omše stáva miestom trvalého vzájomného odcudzenia, dotýka sa to srdca Cirkvi. Eucharistia, episkopát a jednota totiž patria neoddeliteľne k sebe. Už Ignác z Antiochie viaže cirkevnú Eucharistiu na jednotu s biskupom; Cyprián z Kartága opisuje episkopát ako nedeliteľnú skutočnosť, na ktorej má každý biskup podiel bez toho, aby sa jednota roztrhla.
Z tohto pohľadu je zrejmé aj to, prečo nemožno otázku nedovolených biskupských vysviacok bez pápežského mandátu zľahčovať ako čisto administratívnu záležitosť. Mandát nie je len byrokratickým súhlasom, ale vyjadrením sviatostného poriadku episkopátu v spoločenstve s Petrovým nástupcom. Vysviacka bez mandátu preto znamená viac než disciplinárne previnenie: upevňuje štruktúru, v ktorej sa sviatostná platnosť a cirkevná jednota rozchádzajú. Práve táto „platná nelegitímnosť“ je cirkevne veľmi problematická, pretože rozdeľuje lojality, zaťažuje svedomia a vytvára paralelnú formu apoštolskosti.
Ak pápež Lev XIV. hovorí o rane, je to teologicky presné. Rana nie je len psychologická či sociologická. Je ekleziologická. Týka sa viditeľnej podoby Cirkvi. Preto Rím nemôže zostať ľahostajný. Zároveň však platí: uzdravenie nemôže prebiehať iba v režime vytyčovania hraníc. Jednota vykonaná čisto právne, ktorá pastoračne neunesie a duchovne nepresvedčí, zostáva vonkajšia a krehká. Cirkevné umenie spočíva skôr v tom chrániť formu jednoty bez toho, aby sa ľudia, skupiny a svety zbožnosti dostávali do stavu trvale cudzieho vzťahu k Cirkvi.
Jednota, alebo duše?
Súčasná situácia je náročná preto, že akoby proti sebe stáli dve cirkevné hodnoty. Na jednej strane je povinnosť chrániť viditeľnú jednotu Cirkvi, primát a sviatostný poriadok episkopátu. Na druhej strane je pastoračné povolanie starať sa o duše, zabezpečiť sviatostnú službu, zachovať liturgickú tradíciu a vernosť formám katolíckej zbožnosti, ktoré vyrástli v priebehu dejín. Seriózne cirkevnopolitické stanovisko nesmie ani jednu z týchto strán ľahkovážne odmietnuť.
Práve tu sa možná línia Leva XIV. javí pozoruhodná. Jeho výzva k „hlbšiemu pochopeniu vzájomných citlivostí“ naznačuje, že Cirkev nemá iba stanovovať právo, ale aj chápať vnútorné motivácie zúčastnených. To neznamená, že všetky postoje sú rovnako legitímne. Znamená to však, že Cirkev sa nemôže uspokojiť s pomenovaním konfliktov, ale musí hľadať cesty zmierujúceho začlenenia. Cirkevná autorita, ktorá iba napráva bez počúvania, môže síce vynútiť poslušnosť, no neuzdraví jednotu.
V tejto súvislosti zostáva poučná základná línia teológie Benedikta XVI. Jeho konanie vychádzalo z ekleziológie communio, ktorá v jednote nevidela predovšetkým problém moci, ale sviatostnú skutočnosť. Z toho vyrastala preňho charakteristická kombinácia jasnosti v podstate, šírky vo forme a trpezlivosti v postupe. Na túto líniu by bolo možné pod vedením Leva XIV. znovu nadviazať. Veľkorysé začlenenie veriacich viazaných na Vetus Ordo by potom nebolo slabosťou, ale prejavom Cirkvi, ktorá je si svojou identitou natoľko istá, že rozmanitosť nevníma reflexívne ako hrozbu.
Ako upokojiť napätie?
Mimoriadne dôležitá je myšlienka, že upokojenie situácie nie je predovšetkým taktikou, ale povinnosťou vyplývajúcou z Eucharistie. Ten, kto vyznáva, že Eucharistia buduje Cirkev, nemôže zároveň robiť kroky, ktoré jej viditeľnú jednotu ďalej poškodzujú. Preto by moratórium na nezvratné akty – napríklad ďalšie biskupské vysviacky bez mandátu – nebolo stratou tváre, ale prejavom cirkevnej triezvosti a zodpovednosti.
Takýto krok by však mal zmysel iba vtedy, ak by nepôsobil ako jednostranné podrobenie. Práve tu sa začína skutočná úloha Ríma. Upokojenie celej situácie môže uspieť len vtedy, ak Svätá stolica zároveň vierohodne ukáže, že vidí reálnu pastoračnú situáciu a nechce iba získať čas. Kto žiada odklad, musí zároveň otvoriť perspektívu. Inak sa z moratória stane iba odložená eskalácia.
Preto treba vážne brať obavy tradičných spoločenstiev o zachovanie sviatostnej služby. Bez kňazov niet Eucharistie; bez Eucharistie chudobnie cirkevný život. Nestačí teda argumenty o núdzovom stave jednoducho odmietať ako zámienku. Cirkev na ne musí prakticky odpovedať – napríklad zabezpečením biskupskej služby, riadneho udeľovania sviatosti birmovania, vizitácií, vysviacok podľa jasných kritérií a transparentných postupov. Tak by bolo zrejmé, že Cirkev veriacich viazaných na staršiu formu neopúšťa logiku „pomôž si sám“, ale sama za nich nesie zodpovednosť.
Gestá nestačia
Krízu však nevyriešia iba dobré gestá. Existujú reálne teologické rozdiely – najmä v pohľade na Druhý vatikánsky koncil, liturgickú reformu a stupne záväznosti cirkevného učenia. Preto Cirkev potrebuje viac než výzvy k bratstvu: potrebuje metodicky jasný dialóg. Dokument Lumen gentium (25) ponúka dôležitý východiskový bod, keď spresňuje vzťah medzi autentickým učiteľským úradom, odstupňovaným súhlasom a teologickou prácou.
Takýto dialóg musí byť oslobodený od dvoch ilúzií. Na jednej strane nesmie vzniknúť dojem, že závery koncilu možno dodatočne „znovu vyjednávať“ či relativizovať. Na druhej strane by bolo rovnako nesprávne považovať každú otázku interpretácie za akt neposlušnosti. Cirkev žije nielen z definícií, ale aj z prehlbovania, recepcie a teologického objasňovania. To, čo nemôže prijať, nie je samotná otázka, ale rozdeľujúci dôsledok otázky, pre ktorý sa nehľadá zmierujúca odpoveď.
Súčasne sú potrebné stabilné cirkevnoprávne formy. Cirkev, ktorá drží skupiny dlhé roky v šedých zónach, nevyhnutne vytvára neistotu, mentalitu táborov a identitárne zatvrdnutie. Apoštolská konštitúcia Anglicanorum coetibus ukázala, že legitímnu rozmanitosť možno integrovať prostredníctvom usporiadaných štruktúr. Cieľom nie je uniformita, ale právne vyjadrená jednota.
Záver
Pápež Lev XIV. by mohol – ak sa bude držať vnútornej logiky svojho posolstva – otvoriť cestu, ktorá bude zároveň široká, jasná a skutočne cirkevná: široká voči tým, ktorí úprimne lipnú na Vetus Ordo; jasná v otázke nevyjednateľnosti viditeľného spoločenstva; cirkevná v tom zmysle, že mierou nebude ani mocenská logika, ani zbožná paralelnosť, ale samotná sviatostná podoba Cirkvi.
Takáto línia by nebola ani reštauratívna, ani progresívna v politickom zmysle. Bola by katolícka. Nezužovala by jednotu, ale ani by ju nerozpúšťala. Nezakrývala by ranu iba správou, ale snažila by sa ju uzdraviť procesom upokojenia, pastoračnej starostlivosti, dialógu a právneho usporiadania.
Cirkev totiž nežije z liturgických strán, ale z jednej Eucharistie. A táto Eucharistia nevyžaduje uniformitu, ale communio. Budúcnosť preto nebude spočívať v tom, či rozmanitosť tolerovať alebo zakazovať, ale v tom, či sa podarí usporiadať ju tak, aby už nevyvolávala rozdelenie. Keď pápež Lev XIV. hľadá „praktické riešenia“, dotýka sa v skutočnosti samotného jadra katolíckej ekleziológie: jednoty, ktorá musí byť viditeľná, pretože je sviatostne pravdivá.
