Tu Ježiš prišiel s nimi na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal učeníkom: „Sadnite si tu, kým odídem tamto a pomodlím sa.“ Vzal so sebou Petra a oboch Zebedejových synov. I doľahli naňho smútok a úzkosť. Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte so mnou!“ Trochu poodišiel, padol na tvár a modlil sa: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ Keď sa vrátil k učeníkom, našiel ich spať. I povedal Petrovi: „To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ Znova odišiel a modlil sa: „Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa.“ (Mt 26,36-42)
„Je ťažšie čakať na smrť než zomierať,“ hovorí životom napísané príslovie. Platilo aj v Ježišovom prípade. Agónia getsemanskej záhrady už patrila ku kalichu, ktorý mal Ježiš vypiť. A aby to bolo naozaj až do dna, k horkosti kalicha patrilo aj sklamanie z najbližších, z blízkych. Ani najmilovanejší učeníci nedokázali byť Ježišovi oporou. Zaspali. Ľahšie by znášal, keby tam vôbec neboli. Túžil mať v nich ľudskú i duchovnú oporu. Ale opustenosť mala byť opustenosťou.
Ježiš spolu s kalichom prijíma aj sklamanie z učeníkov. A že ho prijíma, prejavuje sa tým, že učeníkov neodsudzuje. Vyčíta im to, no zároveň akoby hľadal dôvody na ospravedlnenie, porozumenie pre slabosť ľudskej prirodzenosti. Porozumenie, ale nie rezignáciu. Duch je ochotný, no telo slabé, preto treba bedliť a modliť sa. Aj pochopiteľným slabostiam treba čeliť, nie sa vyhovárať.
Je ľahké padnúť, a ľudsky nemožné, no napriek tomu potrebné obstáť. Prichádza ten zvláštny útlm, ktorému človek nevládze čeliť, hoci mu je jasné, že môže mať smrteľné následky. Známa túžba na chvíľu zaspať vo veľkom mraze či obyčajné driemoty počas šoférovania.
Nie sú hrozne silné, ale zrazu sa vytráca sila čeliť im. Dokonca aj tam, kde by som ešte vládal, akoby mi niečo preplo v hlave i vo vôli a jednoducho sa mi nechce. Úplne sa vytratí záujem vzdorovať či premôcť sa. Zrazu nerobím to dobré, čo chcem. Vyhováram sa, že nevládzem, že mám právo na odpočinok, že sa to predsa môže odložiť na zajtra, no zároveň mám dosť síl robiť to, čo nechcem. Chvíle temnosti – kto by ich nepoznal?! Kto si v týchto chvíľach môže byť istý sebou, že nezlyhá? Bdieť a modliť sa. Teda aj úsilie, aj odovzdanosť.
Sviatok nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza, slávený na Slovensku od roku 2014, pripomína veriacim Ježišovu kňazskú obetu seba samého a zároveň je prosbou za kňazov, aby boli verní Ježišovi, a to aj v jeho i vo svojej opustenosti, aby najmä oni „bedlili a modlili sa, aby neprišli do pokušenia“. Ale je aj modlitbou za nich. Lebo výšky skrývajú pád; čím dôležitejšie poslanie, tým väčšie pokušenia.
„Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase. Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti. A kvôli nej musí prinášať obety za hriechy, ako za ľud, tak aj za seba samého.“ (Hebr 4,14–5,3)
