Blízko jednej farmy žila veľká kolónia mravcov. Tieto mravce od rána do večera usilovne pracovali na zbieraní potravy. Ich každodenná cesta späť do mraveniska viedla popri záhrade cez pieskovisko okolo starej topánky.
Jedného dňa sa v pieskovisku okrem tej starej topánky ocitla aj krásna lesklá lyžička. Všetky mravce okolo nej prešli bez povšimnutia, iba posledný z nich si vo vypuklom tele lyžičky všimol svoj zväčšený odraz.
Ten odraz mravca presvedčil o tom, že je väčší, silnejší a napokon aj šikovnejší ako ostatné mravce, a tak sa s pocitom zvrchovanosti rozhodol im viac nepomáhať. Namiesto toho sa utiahol do pohodlia, kde deň a noc bezstarostne vyhrával na bendže.
Priatelia ho opakovane prosili o pomoc a pozývali ho späť medzi seba, ale on sa nad nimi naďalej povyšoval, presvedčený o pravdivosti odrazu, ktorý mu ponúkla krásna lesklá lyžička v pieskovisku.
Mravec sa domov do mraveniska pokorne vrátil až v období neskorej jesene, vytrestaný mrazom a hladom.
Táto rozprávka – na spôsob podobenstva o márnotratnom synovi (porov. Lk 15,11-32) – má dve roviny poučenia: Tá prvá poukazuje na to, ako nepríjemné dôsledky pýchy priviedli mravca k obratu v zmýšľaní. Tá druhá – možno menej zreteľná, ale rovnako dôležitá – konkrétne poukazuje na koreň mravcovej pýchy. Rozprávanie to líči na kontraste starej nezaujímavej topánky a krásnej lesklej lyžičky.
Stará topánka ležala v pieskovisku nevedno odkedy, až sa stala jeho prirodzenou všednou súčasťou; krásna lesklá lyžička tam pribudla z večera do rána. Mravcovu pozornosť upútala predovšetkým tým, že mu ukázala jeho „veľkosť“.
Problém nebol v lyžičke ani v odraze, ktorý prirodzene vytvorila; problém bol v mravcovom chápaní toho odrazu. To, čo odraz mravcovi ukázal, bola iba jeho iluzórne zväčšená podoba, nič viac. To mravec si túto zväčšenú podobu interpretoval zároveň aj ako väčšiu silu a väčšiu šikovnosť, než akú mali ostatné mravce.
Koľko takých krásnych lesklých lyžičiek sa z času na čas objaví aj v našom živote a vzbudí v nás nebezpečný dojem falošnej veľkosti? Môže ísť o povýšenie v práci, úspešne ukončený projekt, splnený podnikateľský sen či získaný titul, pričom nič z tohto nového a krásneho nie je a priori zlé. Nebezpečným však môže byť spôsob, ktorým tieto veci vnímame, ak je ním prizma onoho mravca, ktorý úžasný chvíľkový odraz svojho bytia pochopil ako svoje bytie samotné; inými slovami, ilúziu o sebe prijal za svoju identitu. V takých momentoch sme viac než inokedy pozvaní k pokore (lat. humilitas, gr. ταπεινοφροσύνη).
Zatiaľ čo pýcha nám ponúka falošný iluzórny obraz o nás samých, pokora nám pomáha vidieť sa v holej pravde; poznať, že sme iba prach, ktorý sa jedného dňa znova obráti na prach, na ničotu (porov. Gn 3,19).
Krásne veci, ktoré objavujeme, a úspechy, ktoré zažívame, nám ukazujú Božiu lásku a štedrosť voči nám, nie našu veľkosť a slávu. Preto odraz, ktorý vidíme pri pohľade na víťazný pohár, výplatnú pásku, oddlžený dom či diplom, má byť odrazom tváre, ktorá žasne, a tela, ktoré padá na kolená a vrúcne ďakuje za tieto dary – taký človek si je vedomý svojej mravčej podstaty; jeho postoj je premožený pokorou.
Praktickou odpoveďou pokorného človeka na najrozmanitejšie požehnania, ktoré zakúša vo svojom živote, nie je zvrchovaná izolácia a uzurpovanie si akejsi exkluzivity, ale štedré násobenie týchto požehnaní v hraniciach jeho „mravčej kolónie“ aj ďaleko za nimi s postojom: „Ty si ten dôležitý, nie ja; záleží na tebe, nie na mne.“
Lebo pokora nie je masochistické ponižovanie sa ani glorifikovanie svojich slabostí. Pokora je umenšovanie sa, aby priestor dostala láska. Francúzsky kňaz Guy Gilbert hovorí, že milovať znamená uvádzať v existenciu. Aby niečo existovalo, musí to mať priestor. Cnosť pokory, ruka v ruka s cnosťou lásky, vytvárajú ten priestor.
„Pýcha zmenila anjelov na diablov; pokora robí z ľudí anjelov,“ píše svätý Augustín. Cnosť pokory nás navracia k dvom pravdám: k pravde o nás samých a k jedinej Pravde, ktorá je zároveň najväčšou Pokorou – berie na seba ľudské telo, rodí sa v tmavej chladnej maštali a čaká na to, kedy my umenšíme svoje egá, vzdáme sa márnych túžob a nezmyselných cieľov a vytvoríme jej priestor v našom vnútri, aby sa v ňom rozmohla a premieňala ho.
Pokora je najväčšia vtedy, keď si samu seba neuvedomuje. Spevák Richard Müller to v jednej zo svojich piesní vystihuje takto:
Velké slova mají být němé,
ukryté vevnitř, v tobě i ve mě.
Poď, skúsme žiť bez silných fráz,
každé ráno znova, každý deň zas.
