„Ženích prichádza! Vyjdite mu v ústrety!“ Toto zvolanie prerušuje nočné ticho. Stojí v centre evanjelia 32. nedele v Cezročnom období a pomáha nám pochopiť celé podobenstvo. Náš život smeruje k stretnutiu. Kristus prichádza a chce, aby sme boli s ním.
Ježiš si mohol vybrať mnoho obrazov, ktorými by priblížil svoj druhý príchod. Tentoraz si vyberá svadbu. Ľudia sú pozvaní a očakávaní. Hostina je pripravená. Všetko smeruje k naplneniu vzájomného spoločenstva.
Možno sa nám takéto radostné očakávanie stalo trochu cudzím. Premýšľame o Bohu, usilujeme sa žiť svoju vieru. Ale túžime po ňom aj osobne? Dokáže myšlienka na Krista zahriať naše srdce?
Východní cirkevní otcovia hovoria o tejto túžbe s veľkou vrúcnosťou. Veriť pre nich znamená nechať sa priťahovať Božou krásou. Človek postupne začína tušiť: U Boha nájdem život, po ktorom v hĺbke svojho srdca túžim.
Preto nám dnešné evanjelium kladie prvú otázku: Koho očakávam? K čomu smerujú túžby môjho srdca?
Olej, ktorý môžeme prijať
Mladé ženy majú so sebou lampy. Samotná lampa však nestačí. Potrebuje olej.
V duchovných homíliách, ktoré sa zachovali pod menom Makária, nachádzame hlbokú myšlienku: Olejom je milosť Svätého Ducha, ktorá prináša radosť. Múdre panny ju prijali do „nádob svojho srdca“. Srdce ako nádoba. Aký krásny obraz!
Pred Bohom nemusíme stále niečo dokazovať. Môžeme sa mu jednoducho otvoriť. Môžeme od neho prijať to, čo si sami nedokážeme dať: dôveru, ktorá siaha hlbšie než naša neistota; pokoj, ktorý nás podrží aj uprostred sĺz; lásku, ktorá dokáže znovu oživiť a rozradostniť naše uzavreté vnútro.
Makários nazýva tento dar aj „olejom radosti“. Nemyslí tým veselosť, ktorá prehliada všetko ťažké. Ide o tichú radosť z toho, že patríme Kristovi. O istotu, že náš život má pre neho cenu. Že mu môžeme zveriť aj všetko, čo v nás ešte nie je dokončené. Práve to mu môžeme odovzdať.
Možno sa duchovná obnova začína práve vo chvíli, keď na seba prestaneme neustále tlačiť. Keď sa pokúsime jednoducho modliť: Pane, som tu. Ty ma poznáš. Naplň moje srdce svojím Duchom a vďačnou radosťou.
Z toho, čo prijímame od Boha, rastie aj naša schopnosť milovať. Božia dobrota postupne preniká celým naším bytím, napĺňa nás radosťou a prostredníctvom nás sa stáva vnímateľnou aj pre druhých.
Aj v noci zostáva túžba živá
Ženích neprichádza. Nastáva noc. Všetky zaspia. Všetky, dokonca aj tie dobré a verné, pocítia únavu!
Existuje aj duchovná noc. Ježiš pozná dlhý čas medzi prisľúbením a jeho naplnením. Vie, čo znamená viera, ktorá musí čakať.
Niekedy sa nám v takomto období Boh stáva vzdialeným a cudzím. Slová, ktoré nás kedysi posilňovali, sa nás už takmer nedotýkajú. Modlíme sa, ale necítime nijakú odpoveď. Vtedy sa v nás môže ozvať úzkostná otázka: Stratil som ho?
Gregor Nysský sa vo svojich výkladoch Piesne piesní zamýšľa nad dušou, ktorá v noci hľadá svojho milovaného. Boh sa vymyká jej chápaniu, a predsa ho neprestáva hľadať.
Práve v tomto hľadaní Gregor odhaľuje hlbší rozmer viery: Boh je väčší než všetko, čo sme o ňom doteraz zakúsili a pochopili.
Táto myšlienka nám môže byť útechou. Božiu blízkosť totiž nemožno merať podľa toho, ako intenzívne ju práve cítime.
Aj túžobné „Kde si?“ môže byť modlitbou. Aj vytrvalé zotrvávanie v tichu môže vyjadrovať spojenie s Bohom. Človek, ktorý trpí pre zdanlivú Božiu neprítomnosť, často v sebe stále nosí hlbokú lásku k nemu.
Takéto prázdne a bezútešné obdobia nemusíme prikrášľovať. Môžeme ich však priniesť Kristovi a zveriť mu ich.
V podobenstve napokon noc preruší zvolanie. Ženích prichádza sám od seba. Tí, ktorí čakajú, nemusia jeho príchod nijako vynucovať.
Aj naša nádej preto stojí na jeho vernosti.
Stretnutie, ktoré nemožno ničím nahradiť
Podobenstvo má však aj vážny záver. Dvere sa zatvoria a tie, ktoré zostali vonku, počujú: „Nepoznám vás.“
Tieto slová nami otrasú. Nemožno ich jednoducho obísť ani zmierniť.
V kontexte celého podobenstva si uvedomujeme, o čo veľa ide: o spoločenstvo s Kristom. Vonkajšia príslušnosť k viere nemôže nahradiť osobný vzťah s ním.
Preto si ani olej nemožno v rozhodujúcej chvíli jednoducho požičať.
Druhí nás môžu vo viere podopierať. Môžu za nás dúfať a modliť sa. Kristus sa však chce stretnúť aj s naším vlastným srdcom.
Je to pozvanie, ktoré nám dáva veľkú dôstojnosť. Kristus pozýva každého z nás osobne. S celým naším životným príbehom, s tým, čo v nás ešte svieti, hoci možno už len slabo bliká. S našimi otázkami aj túžbami.
Ježišovo varovanie nás preto obracia k prítomnosti.
Dnes sa nám prihovára. Dnes sa k nemu môžeme obrátiť. Dnes môže rásť naša dôvernosť s ním.
Možno na začiatok postačí uchovať si v srdci jednu krátku vetu z evanjelia. V tichu sa k nej vracať, až kým sa slová, ktoré sme počuli, nepremenia na osobný rozhovor: Pane, čo mi chceš povedať? Pomôž mi spoznať ťa.
Slávnosť sa začína už teraz
Svätý Gregor Naziánsky spája dnešné podobenstvo s krstom. Svetlá pri krstnej slávnosti podľa neho predznamenávajú stretnutie, pri ktorom veriaci vyjdú v ústrety ženíchovi.
Aj spev pri našich bohoslužbách vníma ako predohru nebeského chválospevu na svadobnej hostine.
To, čo slávime už tu na zemi, v sebe nesie veľké prisľúbenie.
Pri krste nás Kristus spojil so svojím životom. V Eucharistii nám dáva seba samého. Prijímame toho, na ktorého príchod čakáme.
Preto môžeme byť pokojní. Kristus prichádza, aby nás vzal so sebou a priviedol na slávnosť, na ktorú nás pozval.
Jeho Duch živí túžbu nášho srdca a chráni našu dôveru aj vtedy, keď jeho blízkosť takmer necítime.
Už dnes môžeme zakúsiť niečo z radosti, pre ktorú sme boli stvorení: byť v jeho blízkosti, cítiť sa pri ňom v bezpečí a žiť z jeho lásky.
Čakáme na toho, kto nás miluje, a zároveň mu ideme v ústrety. Toto vedomie môže osvetľovať našu cestu domov, k večnej svadobnej hostine.
A keď naše svetlo cestou zoslabne, môžeme sa oprieť o jeho prisľúbenie:
Ženích prichádza! Naša túžba napokon nájde svoj domov v plnosti jeho radosti.
