„Bolesť traumatizovaných bratov a sestier je i našou bolesťou.“ Túto myšlienku nám pripomínal dnes už zosnulý pápež František.
Už deviaty rok terapeuticky sprevádzam obete sexuálneho zneužívania. Vstúpili do môjho života a nepriamo i do života mojej rodiny. Niet týždňa, keď by som sa nedotýkala rán a bolesti, ktorá akoby nemala dno. Sexuálne zneužívanie zraňuje človeka v najintímnejšom jadre jeho bytosti. Táto skúsenosť môže prekračovať možnosti toho, čo je ľudská psychika schopná v danej chvíli spracovať. Na svojich pleciach neraz navyše nesú bremeno iracionálnej viny za skutky, ktoré spáchali iní, a ak sú veriaci, niekedy i mučivý strach z odsúdenia a zatratenia.
20. november je dňom, keď sa slovenská Cirkev modlí za obete sexuálneho zneužívania. Možno trošku nešťastne sa spája so spomienkou na blahoslavenú Anku Kolesárovú, na hrobe ktorej svieti nápis „radšej zomrieť ako zhrešiť“. Pre obete, ktoré ho poznajú, je neraz viac výčitkou ako povzbudením. Zhrešili azda, ak radšej nezomreli? A dával im vôbec páchateľ na výber? Trochu provokačne sa pýtam samej seba, či by dnešná blahoslavená zhrešila v prípade, že by ju onen vojak znásilnil, a som v hĺbke srdca presvedčená, že nie. Nechcem umenšovať hrdinstvo a nasledovaniahodný životný príbeh mladého dievčaťa, ale ponúknuť rozšírenie perspektívy a prehĺbenie súcitu voči tým, ktorých sexualita bola zranená.
Spomeňme si dnes na všetkých, ktorí boli zneužívaní v detstve, až príliš často osobami, ktorým bezhranične dôverovali. Často sa nedokázali brániť. Boli príliš malí, bezmocní či závislí od páchateľov, ktorí zneužívali ich dôveru a neraz ich presviedčali, že to, čo sa deje, je normálne. Niektorí v strachu zamrzli, iní ani nedokázali porozumieť tomu, čo sa im deje. Ich mlčanie ani neschopnosť brániť sa nikdy neznamenali súhlas.
Spomeňme si i na tých, ktorí denne trpia mučivými spomienkami, boja sa dôverovať a možno doteraz o svojej bolesti neprehovorili. Na tých, ktorí sa usmievajú, pracujú, starajú sa o druhých, no vnútri zvádzajú každodenný zápas s následkami násilia, o ktorom ich okolie nič netuší.
Spomeňme si na ženy, ktoré trpia sexuálnym násilím v manželstve – áno, stáva sa to aj v tých navonok dokonale veriacich. Svoje utrpenie sa naučili dobre skrývať pred svetom, pred deťmi a neraz i samy pred sebou. Možno celé roky počúvali, že majú byť trpezlivé, obetavé a odpúšťajúce, hoci v skutočnosti potrebovali predovšetkým bezpečie, ochranu a pomoc.
Spomeňme si aj na tých, ktorí o svojom zneužívaní dokázali prehovoriť až po rokoch či desaťročiach. Trauma totiž môže zásadným spôsobom ovplyvniť pamäť, prežívanie i schopnosť pomenovať to, čo sa stalo. Niektoré spomienky zostávajú útržkovité, iné sa človeku dlhý čas nedarí zaradiť do vlastného životného príbehu. Mnohí celé roky zápasia s následkami skúseností, ktorým sami nerozumejú. Rozpadajú sa im vzťahy, chradnú na tele, lekári sú neraz bezradní. A keď napokon dokážu lepšie porozumieť svojej bolesti a nájdu odvahu o nej hovoriť, až príliš často čelia nedôvere a spochybňovaniu. Akoby čas, ktorý potrebovali na prehovorenie, mal byť dôkazom, že ich utrpenie nie je skutočné.
Spomeňme si na všetkých tých, ktorým bolo ublížené v Cirkvi. Ich utrpenie je neraz dôsledkom zneužitia moci, dôvery a duchovnej autority. Niekedy sa dokonca samotné Božie meno, duchovné sprevádzanie či sviatosti stávajú nástrojmi manipulácie, postupného prekračovania hraníc a následného zneužívania. A niekedy dokonca aj prostriedkom ospravedlňovania viny páchateľa. Takéto násilie zasahuje nielen dôveru v ľudí a svet, ale aj najintímnejší vzťah človeka k Bohu. Tí, ktorí mali byť sprostredkovateľmi Božej blízkosti, sa stali zdrojom hlbokého zranenia.
Spomeňme si i na tých, ktorí pre škandály v Cirkvi stratili či strácajú vieru. Nikomu z nás neprináleží súdiť ich cestu. Všetci sme však povolaní ponúkať inú skúsenosť, inú tvár Cirkvi – takú, ktorá dokáže počúvať, priznať zlyhanie, prevziať zodpovednosť a stáť na strane zranených. Ponúkať korektívnu skúsenosť vzťahu, v ktorom sa moc nestáva nástrojom ovládania, ale službou. A niekedy sa aj dotknúť rán zranených s rizikom, že zrania i nás samotných.
V kontakte s týmito bratmi a sestrami som často bezmocná. Čo naozaj potrebujú? Svedkov, ktorí uveria v realitu ich utrpenia. Opakované uistenie o nevine. Jasné pomenovanie pozície vinníka a obete. Naše slzy tam, kde zranení viac nedokážu plakať, a spravodlivý hnev tam, kde sa treba zasadiť za spravodlivosť, keďže oni obracajú hnev len voči sebe samotným. Ak sa budeme s odvahou a bázňou dotýkať rán, možno zažijeme premieňajúci dotyk Toho, ktorý sám niesol ľudské rany. A som presvedčená, že i dnes plače s trpiacimi.
Milé zranené sestry / milí zranení bratia, odpustite nám našu ľahostajnosť. Zaslúžite si, aby sme sa vašich rán dokázali dotýkať s láskou, rešpektom a maximálnou citlivosťou. Zaslúžite si viac ako prosbu o odpustenie. Veľmi túžim po tom, aby ste našli počúvajúce uši a otvorené srdce. Kým budem vládať, chcem vám ich ponúknuť i ja.

