Ježiš povedal: „Čomu sa podobá Božie kráľovstvo, k čomu ho prirovnám? Podobá sa horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial vo svojej záhrade. Keď vyrástlo, bol z neho strom a nebeské vtáky hniezdili na jeho konároch.“ A zasa povedal: „K čomu prirovnám Božie kráľovstvo? Podobá sa kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí.“ (Lk 13,18-21)
Dve podobenstvá o dvoch dimenziách toho istého Božieho kráľovstva. Malé horčičné zrnko prerastajúce do veľkého stromu predstavuje jeho silu rásť aj navonok. Kvas zas jeho vnútornú pretvárajúcu moc. Obe sú dôležité a pôsobia súčasne. Vnútorné pôsobenie i vonkajší rast sú v prípade Božieho kráľovstva procesom, do ktorého sa zapájajú živé, rozumné a slobodné bytosti. Preto ho utvárajú vedomé slobodné rozhodnutia. A znamenajú vždy nejakú celkom konkrétnu činnosť: meditáciu, modlitbu, zachytávanie vanutí Ducha Svätého, ak ide o pôsobenie kvasu. Organizovanie, vybavovanie, starosť o štruktúry, keď ide o rast stromu.
Ale tak zrnko, ako aj kvas majú vlastnú vnútornú vitalitu. Roľník a gazdiná majú len vytvoriť priestor a podmienky, aby sa mohla prejaviť. Preto sme len spolupracovníkmi Božieho kráľovstva. Rast nezávisí od nás, a ak sa ho snažíme umelo či nasilu ovplyvniť, viac pokazíme, než mu pomôžeme. Máme zasievať, polievať, pohnojiť… Ale rast nechať na Pána. Je to otázka dôvery i viery: nechcieť vidieť hneď efekt a vytrvalo siať, i keď zatiaľ nič nevidno a možno ešte dlho ani nebude.
V dupľovanom Ježišovom obraze vystupujú zakaždým dvaja protagonisti: človek a Božie kráľovstvo. Človek v úlohe roľníka alebo gazdinej a Božie kráľovstvo, ktoré zobrazuje semeno a kvas. My sa neraz tvárime, akoby Božie kráľovstvo bolo priestorom nášho kraľovania a jeho rast závisel len od nás.
Iste, rast semena i pretvárajúca sila kvasu sú v istom momente vložené do ľudských rúk, ktoré ich môžu znehodnotiť alebo im zabrániť rásť, ale nikdy ich nemôžu vytvoriť.
Do semena či kvasu je vložená sila rásť, do človeka zas túžba po „intenzite bytia“, ktorá sa nemeria množstvom výkonov. Je to skôr vnútorná „zahustenosť“, jednoduchosť a zároveň plnosť horčičného zrna, v ktorom je už skryto prítomný celý strom. Pri takto prežívanej činnosti sa netreba pozerať na výkon ani báť o budúcnosť. To všetko vyrastie z vnútornej sily Božieho kráľovstva, oživované Božím Duchom. „Božie kráľovstvo je vo vás“ – netreba za ním utekať, treba sa doň ponárať. Inak to je ako chytanie motýľa.
To podstatné na Božom kráľovstve je jeho dynamika, rytmus a vitalita, ktorú mu dáva Boh, zdroj všetkého života. A pre život v ňom a preň je veľmi dôležité naučiť sa počítať a spolupracovať s touto silou a stavať na nej. Vedie to k pokore spolupracovníkov a neužitočných služobníkov. Urobiť našu malú trochu a ostatné ponechať na Pána, ktorý dáva vlahu i vzrast. Pokojná odovzdanosť v aktívnom nasadení.
Schopnosť a silu rásť Boh s obrovskou „márnivosťou“ vkladá do prírody a vkladá ju aj do Cirkvi. O to sa netreba strachovať ani kŕčovito snažiť. To je jeho starosť. My sme len záhradníci a kuchári. Apoštolát si vyžaduje napojenie a spoluprácu s Božím Duchom, ktorý je dušou všetkého apoštolátu. A podobne je to aj v osobnom ľudskom a duchovnom snažení, kde tiež vzrast dáva Pán a moja hlavná úloha je nebrániť mu pôsobiť a rásť.
