Pán povedal: „Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘? Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“ (Lk 17,7-10)
Učeníkov Pán síce nazval priateľmi, ale priateľmi „Služobníka Jahveho“, ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a priniesť svoj život ako výkupné za mnohých. Čím väčší priateľ, tým lepší učeník a čím lepší učeník, tým vernejší a obetavejší služobník.
Služba má byť prejavom lásky. To, na čo naráža Ježiš v tomto podobenstve, je práve oddanosť, nenáročnosť, nedomýšľavosť, čo sú tiež prejavy skutočnej lásky. Egoizmus, naopak, vedie k porovnávaniu sa s druhými, k zbieraniu pocitov zásluh a vzápätí k znechucujúcemu, ničivému pocitu krivdy, nespravodlivosti a nedocenenia.
Na to všetko je jednoduchý liek: nevšímať si svoje pocity a naďalej jednoducho a odovzdane slúžiť. Aby ľavá ruka nevedela, čo robí pravá, a srdce sa tešilo z každej novej potreby ako z príležitosti urobiť čosi dobrého.
To, čo by Ježiš rád videl na svojich priateľoch, je postoj určitej „samozrejmej“ ochoty, akejsi „ľahkosti konať dobro“, v ktorej sa človek netočí ani okolo seba, ani okolo toho, čo robí. A „sluhovský postoj“ je dôležitý aj pre samotnú prácu. Zahŕňa profesionalitu a zručnosť umožňujúcu byť nad vlastnými náladami, stiesnenosťou, neistotou, kŕčovitosťou.
Okolo služby netreba robiť príliš vedu a priznať si, že okrem iného sme aj dosť rozmaznaní. Keď treba brať, aj tie najväčšie vymoženosti máme už po chvíli sklon považovať za samozrejmosť. A naopak, keď treba dávať, aj najmenšiu službu považovať za preukazovanie výnimočnej pozornosti a obetavosti. Šľachta, nie sluhovia. Aj v postoji k takej elementárnej veci, ako je práca a plnenie najbežnejších povinností. Vytráca sa radosť z daru a rastie námaha z dávania.
Sluha urobí a viac sa nestará, pokojne prejde k ďalšej službe. Nezdržuje sa ani v kochaní sa v tom, čo sa podarilo. Aj to berie s určitou samozrejmosťou. Poteší sa a ide ďalej. Ani sa nesťažuje a nerozčuľuje za nepriaznivé okolnosti, pracovné podmienky, nepohodu, nezabezpečené veci. Aj tie prijíma a znáša ako čosi samozrejmé. Čosi vydržať nepovažuje za mimoriadny výkon ani zásluhu.
Základnú úlohu v úprimnej, obetavej, nezištnej službe hrá duchovný postoj: Rozhodujúci je ten, ktorý vidí i odmení aj to, čo ľudia nevidia a nedocenia, a vníma hlbokú vnútornú oddanosť služobníka a jeho slúžiacu lásku.
Ježišovým ideálom je postoj chudobných Jahveho, ako ho vídal u svojej matky a príbuzných. Nie apatia a nezáujem o nič okrem otrockého plnenia vlastných povinností, ale odovzdanosť opierajúca sa o vedomie, že Boh si sám buduje svoje dielo a ja mám česť mať na ňom svoj podiel. Pocit „neužitočnosti“ nemá nihilisticky deptať, naopak, udržiava vo veľkej slobode, sviežosti, ochote a účinnosti.
