Ježiš zišiel do galilejského mesta Kafarnaum. Po sobotách ich učil a oni žasli nad jeho učením, lebo jeho slovo malo moc. V synagóge bol človek posadnutý duchom nečistého démona. Ten vykríkol veľkým hlasom: „Nechaj nás! Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský?! Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“ Ježiš mu pohrozil: „Mlč a vyjdi z neho!“ Zlý duch ho hodil medzi nich, vyšiel z neho a neublížil mu. Všetkých pojal strach a navzájom si vraveli: „Čo je to za slovo, že mohutnou silou rozkazuje nečistým duchom a oni vychádzajú?“ A chýr o ňom sa rozšíril po celom kraji. (Lk 4,31-37)
Aj v Kafarnaume Ježiš vstúpil do rytmu vtedajšieho náboženského života. Ale s novou mocou, v pôvodnej sile slova. Nepredpojatí ľudia si veľmi rýchlo všimli tento podstatný rozdiel. Ježiš im dával za pravdu a svoje obdivuhodné slová potvrdzoval obdivuhodnými činmi. To už muselo byť jasné úplne všetkým.
A najjasnejšie zlému duchu, ktorý okamžite pocítil prevahu Ježišovej duchovnej moci, zoči-voči ktorej odbila posledná hodina jeho prevahy. Diablovi bolo jasné to, čo my ani po toľkých rokoch a toľkokrát opakovaných skúsenostiach nechceme vziať do úvahy: že nad nečistými duchmi a všetkým, čo je od Zlého, má moc jedine on. A že ostatné, akokoľvek dobre myslené úsilie, je vopred odsúdené na neúspech. Len jedno je dôležité a tak málo stačí: nebáť sa nechať uzdraviť.
Keď ľudia videli, čo sa deje, došlo aj im a žasli. To však nestačí. Dôležitejšie je nechať Ježiša pôsobiť, robiť tak vedome a opakovane, „aj proti nádeji v nádej uveriť“ a aj napriek chutiam a nechutiam slobodne mu odovzdať aj svoju málo slobodnú vôľu.
Vidíme, že samotná Ježišova prítomnosť už znamenala radikálnu výzvu: buď – alebo. Tak to vnímali tí, čo sa rozhodli nasledovať ho a s nadšením ho počúvali. Ale aj tí, čo ho odmietali, chceli ho podchytiť v reči, znemožniť a napokon aj zabiť. Tak to vnímal i sám diabol. Prijať alebo odmietnuť – v Ježišovej prítomnosti a voči jeho slovu nemožno zareagovať inak.
No aj vtedy Ježišovo mocné slovo účinkovalo len v tých, čo si pred ním nezapchávali uši. Diabol je prešibanejší a mocnejší ako my, ale Pán je mocnejší ako diabol. Len s Pánom sa môžeme oslobodiť spod jeho vplyvu, len on má moc umlčať ho, vypudiť ho z nás i so všetkými jeho prejavmi.
Práve keď narážame na tú zvláštnu bezmocnosť, „tuposť“, prispatosť rozumu a vôle, je to výzva nechať Ježiša „rozkazovať jeho mohutnou silou“. To je jediná víťazná protiváha hrozivých temnôt „tajomstva neprávosti“ a jeho zdanlivo nevinných a zároveň tak silných „odstredivých síl“, ktoré si podmaňujú názory a pohlcujú vôľu.
Z Ježiša vyžarovala vnútorná, duchovná moc. Viedol najmä duchovné boje so Zlým, vedel o jeho úskokoch, vedel, ako na neho reagovať… Úplne opačne sme na tom my. Sme slabí a ľahko sa necháme oklamať. Pred nami diabol nezuteká, vie, že „má na nás“, ale pred Ježišom áno. Len mu dovoliť, aby sa „staral aj do nás“, nechať ho vstúpiť. A keď povie „mlč!“, už sa nezaoberať, nenechať sa nahlodávať, nevyjednávať. To nerobil ani Pán. Opakované chyby, pády a neschopnosť vymotať sa z nich jasne hovoria, ako veľmi potrebujeme Ježišovu pomoc. „Pane, zachráň nás, lebo hynieme…“
