Ježiš povedal svojim učeníkom: „Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení. (Lk 12,35-38)
Dnešné celkové vnútorné rozpoloženie v osobnom i cirkevnom živote sa veľmi podobá stavu, akoby sa Pán v tej ďalekej krajine či na svadobnej hostine nejako zdržal. Únava z čakania, zdanie, že sa nedeje nič rozhodujúce a či niečo spravím, alebo nie, aj tak to na veci takmer nič nezmení. Rozmaznanosť, stereotyp zabehaných chodníkov, akýsi čudný útlm, duchovná ospalosť.
Ako sa prebrať a čo môže byť tou studenou sprchou, ktorá by ma rozhýbala? Zvonka to bývajú ťažkosti a prenasledovania. Avšak kde niet svedectva a rezistencie, niet ani čo prenasledovať. Hoci ani táto pohoda nebude trvať naveky a len čo prídu ťažkosti, napríklad zdravotné, budeme veľmi ľutovať, ako lacno sme tieto prajné možnosti premrhali.
Vo všetkých podobenstvách na podobnú tému Ježiš kladie dôraz na moment prekvapenia a na schopnosť okamžite zareagovať alebo nezareagovať. Pripravený je len ten, kto priebežne robí to, čo má.
Ukazuje sa, že z nákazlivej celkovej ospalosti nič lepšie nepreberie ako dobrovoľne prijatá askéza, obeta, námaha. Prebudenie nepríde samo. Samo príde nanajvýš nepríjemné prekvapenie. „Zošli svojho Ducha, Pane…“ Lebo kde zavanie Duch Svätý, všetko ožíva a dáva sa do pohybu.
Bdelosť, ktorú Pán chce nájsť u svojich služobníkov, je súhrnom celkového postoja vnútra – bdelosť ducha, citlivosť na Božie podnety, ochotná sloboda i ochotná praktická služba: bedrá opásané do pohybu a práce so svetlom poznania Božej vôle pred sebou. Každá chvíľa dňa si vyžaduje niečo iné a dôležité je robiť práve to. Len tak nás Pán môže o ktorejkoľvek nočnej či dennej stráži nájsť práve tam, kde máme byť.
Veľký rozruch vnáša aj odkladanie nepríjemného a uprednostňovanie toho, do čoho mám väčšiu chuť. Hoci oboje môže byť samo osebe dobré. K bedlivým sluhom sa Pán správa viac než k sluhom: ako k priateľom, ktorí vedia, čo robí ich Pán – veď bez toho by ani nevedeli byť bdelými služobníkmi a priateľmi ženícha.
Útlm či spanie na vavrínoch zásluh predchádzajúcich generácií neznamená, že aj objektívne je dôvod spať. Diabol stále „obchádza ako revúci lev…“ a treba sa mu vzoprieť pevní vo viere. Horšie než nepriateľ je, keď človeka prenasleduje jeho vlastná slabosť. Bdelosť však neznamená neustále napätie, ale neustálu odovzdanosť a vnútornú slobodu.
Priveľa činnosti zoslabuje schopnosť bdieť podobne ako veľa pohodlia. Najľahšie i najkrajšie je predsa len odovzdane plniť Božiu vôľu, aj keď to tiež nie je vždy ľahké. Ale radšej odriekanie pre udržanie bdelosti než bolestné naprávanie a znášanie dôsledkov zanedbaní či vybočení.
Bdieť znamená byť dostatočne pozorný a slobodný, aby som v prítomnej chvíli robil to, čo práve chce Boh, bol tam, kde ma chce mať, a taký, akého ma chce mať. Ale čo ak som v príprave na príchod ženícha či hospodára veľa zanedbal? Manko nežitého života môže vyrovnať len Božie milosrdenstvo. Bdieť znamená aj neustále sa doň ponárať.
„Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“
