V Piesni brata Slnka nazýva František svet svojimi súrodencami: brat Slnko, sestra Luna, brat Vietor, sestra Voda, brat Oheň, matka Zem. Je to viac než ekologická poézia. František nehovorí: Príroda je Boh. Hovorí: Svet patrí Bohu – a práve preto nepatrí bez obmedzenia nám. Voda je viac než surovina, zem viac než výrobná plocha, zvieratá sú viac než tovar a ľudské telo viac než materiál, s ktorým možno ľubovoľne nakladať.
František sa na svet nepozerá v prvom rade podľa toho, ako ho možno využiť, ale prijíma ho ako dar.
Tu sa stretáva Pieseň brata Slnka s Eucharistiou. Eucharistia znamená vzdávanie vďaky. Základný kresťanský postoj voči svetu neznie: Patrí mi, ale: Bol mi zverený. Technické, hospodárske a politické odpovede na ekologickú krízu zostávajú nevyhnutné. Za ňou však stojí aj duchovná kríza: zabudli sme prijímať svet. František preto nezačína zákazom, ale chválou: „Buď pochválený, môj Pane.“ Kto sa naučí ďakovať, bude inak vlastniť. Kto dokáže žasnúť, nemusí všetko ovládať.
Tento postoj určuje aj jeho stretnutie s cudzincom. V roku 1219, počas piatej križiackej výpravy, František v Egypte prekračuje frontovú líniu a stretáva sa so sultánom al-Malikom al-Kamilom. Nie je moderným náboženským pluralistom, ktorému by boli rozdiely ľahostajné. Prichádza k sultánovi ako kresťan a chce vydať svedectvo o tom, čo ho nesie. Nepotrebuje však nenávisť na to, aby bol presvedčený o Kristovi.
Vo svojej nepotvrdenej regule opisuje pre bratov medzi inovercami dva spôsoby prítomnosti: pokojne, bez sporov a slovných hádok, rozpoznateľne ako kresťania – a keď je to vhodné, výslovne ohlasovať kresťanskú vieru. František tu spája to, čo sa dnes často oddeľuje: pokoru a vyznanie, mierumilovnosť a misijnú identitu.
Pre Európu, ktorú formuje migrácia, islam, náboženská ľahostajnosť a svetonázorová pluralita, sa tým otvára cesta medzi dvoma pokušeniami. Prvým je vymedzovanie sa, pri ktorom sa cudzinec stáva hrozbou a kresťanská identita sa definuje prostredníctvom protivníka. Druhým je sebazrušenie, pri ktorom sa kresťania zo strachu, aby nepôsobili netolerantne, už takmer neodvažujú povedať, čomu veria.
František ukazuje tretiu cestu: hlboké zakorenenie a otvorené stretnutie. Počúva bez toho, aby sa vzdával seba samého; vydáva svedectvo o Kristovi bez toho, aby z inoverca robil nepriateľa. Kresťanská identita nepotrebuje nepriateľa.
To isté platí aj vo vnútri Cirkvi. Cirkevné diskusie sa čoraz viac vedú v táboroch: progresívni alebo konzervatívni, tradicionalistickí alebo reformne orientovaní, synodálni alebo hierarchickí. Mnohé sporné otázky sú vážne; pravda si vyžaduje zápas o pravdu. Nebezpečné to začína byť vtedy, keď sa z postojov stanú identity založené na vymedzovaní sa a keď sa už nepýtame: Čo slúži evanjeliu?, ale: Do ktorého tábora patrí tento človek?
František nazval svoje spoločenstvo fratres minores: bratia, pretože nikto nevlastní Krista iba pre seba; menší, pretože nikto sa nemá stať pánom nad druhým. Bratstvo neznamená neprítomnosť konfliktov. Vyžaduje niečo ťažšie: druhý neprestáva byť mojím bratom ani vtedy, keď s ním zápasím o pravdu.
František sa to sám musel bolestivo naučiť. Jeho rýchlo rastúce spoločenstvo sa sporilo o chudobu a vlastníctvo, vedenie, štúdium, stále domy a inštitucionálnu podobu rehole. Vývoj svojho diela už nedokázal úplne určovať. Nezaložil však nijakú proticirkev a nezhromaždil okolo seba údajných „pravých františkánov“. Musel sa naučiť, že ani dielo, ktoré vzniklo z povolania, napokon nepatrí tomu, kto bol povolaný.
V tom spočíva duchovná zrelosť: trpieť bez toho, aby sme z vlastného zranenia urobili ideológiu; odporovať bez toho, aby sme z brata urobili nepriateľa; zostať verný povolaniu bez toho, aby sme zo seba urobili meradlo celej Cirkvi. Cirkev môže len ťažko dôveryhodne hlásať pokoj medzi národmi a náboženstvami, ak kresťania navzájom sebou pohŕdajú. Jednota neznamená ani uniformitu, ani zamlčiavanie skutočných protikladov. Znamená zápasiť o pravdu tak, aby pritom nezomrela láska.
Radosť zraneného človeka
Možno práve toto vedie k radosti, ktorá Františka charakterizovala až do konca. Stával sa chudobnejším – a predsa radostnejším. Nie preto, že by choroba, sklamanie a strata boli ľahké. Na konci života bol telesne vyčerpaný, ochorenie očí mu spôsobovalo veľké utrpenie a skúsenosť na La Verne, ktorú raná tradícia spája s prijatím stigiem, ho priviedla ešte hlbšie ku kontemplácii ukrižovaného Krista.
A práve v tomto období vzniká Pieseň brata Slnka: chorý, takmer slepý človek ospevuje svetlo. Nie je to vytláčanie utrpenia, ale viera vo vzkriesenie uprostred zraneného života.
Možno práve táto radosť európskemu kresťanstvu chýba. Spravuje sa úbytok, farnosti sa zlučujú, vytvárajú sa koncepcie nehnuteľností, personálu a financií. Mnohé z toho je nevyhnutné a vyžaduje si profesionalitu. Cirkev však možno vynikajúco zorganizovať a pritom zabudnúť, prečo vôbec existuje.
František preto kladie prekvapivo jednoduchú otázku: Tešíte sa ešte z Boha?
Pokušenie rozprávať dejiny európskeho kresťanstva výlučne ako príbeh strát je veľké. Farnosti zanikajú, poznanie viery sa vytráca, cirkevné povolania sú zriedkavejšie, náboženská socializácia stráca svoju samozrejmosť. Tieto straty sú skutočné. Evanjelium sa však nezačína vetou: Kedysi bolo všetko lepšie, ale Ježišovým posolstvom: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo.“
Ani František nechcel obnovovať minulú epochu. Vo svojom Testamente nerozpráva vlastný život ako príbeh osobných výkonov: Pán ho priviedol k malomocným, Pán mu dal bratov, Pán mu ukázal, ako žiť podľa evanjelia. Ustráchaná Cirkev sa pýta: Čo ešte stratíme? Vďačná Cirkev sa pýta: Čo nám dnes Boh zveril?
Táto Františkova radosť je hlboko eucharistická. Žasne nad tým, že Kristus sa ponižuje a v podobe chleba sa odovzdáva do ľudských rúk. Vznešený sa stáva nízkym, nepochopiteľný sa dáva dotknúť. Najhlbší dôvod františkánskej radosti preto znie jednoducho: Boh je tu.
Obnova Cirkvi by mala byť eucharistická aj v tomto zmysle – nie ako liturgické zaoberanie sa sebou samou, ale preto, že Eucharistia jej hovorí, kým je: nie vlastníčkou Krista, ale prijímajúcou; nie paňou spásy, ale obdarovanou.
K tomu sa hodí františkánska tradícia „dokonalej radosti“. Jej najhlbším dôvodom nie je úspech, vplyv, učenosť ani mimoriadne výkony. Radosť vyrastá zo vzťahu s Kristom, ktorý nezhasína ani v sklamaní a odmietnutí. Pre zmenšujúcu sa Cirkev je to rozhodujúce: Kristus zostáva Kristom, aj keď sa naňho väčšina ľudí už nepýta.
František tým ruší rovnicu medzi vonkajším úspechom a Božou prítomnosťou. Plný kostol nie je automaticky živým kostolom; malé spoločenstvo nemusí byť neúspešným spoločenstvom. Čísla sú dôležité, pretože za nimi stoja ľudia. Nie sú však posledným teologickým kritériom.
V Piesni brata Slnka František napokon nazýva dokonca telesnú smrť „našou sestrou“. Nezľahčuje ju. Smrť zostáva rozlúčkou, bolesťou a temnotou, nemá však posledné slovo, pretože František verí vo Vzkrieseného: život nepadá do ničoty, ale do Boha.
Starnúca Európa by možno toto svedectvo potrebovala. Pieseň brata Slnka zahŕňa do chvály slnko a mesiac, vietor a vodu, oheň a zem, zmierenie a utrpenie a napokon aj samotnú smrť. Je v tom obraz Cirkvi v Európe: nie triumfujúcej Cirkvi, ale zraneného spoločenstva, ktoré napriek tomu vie, prečo žije; ktoré chváli Boha a láme chlieb, dotýka sa rán a slávi Eucharistiu, vyznáva vinu, žehná deti a sprevádza zomierajúcich.
Jej budúcnosť sa možno nezačína až vtedy, keď sa kostoly opäť naplnia, ale tam, kde kresťania aj vo svete, ktorý sa stal temnejším, nachádzajú dôvod ďakovať Bohu, dúfať – a spievať.
Európa ako misijné územie – evanjelium sa opäť stáva novým
Tým nás František privádza priamo k misijnej budúcnosti Európy. Európa sa v novom zmysle stala misijným územím. Kresťanstvo zostáva kultúrne viditeľné: katedrály určujú tvár miest, kresťanské sviatky členia kalendár, kostoly patria k európskej pamäti. Kultúrna viditeľnosť však nie je to isté ako živá viera.
Človek môže stáť pred katedrálou a nevedieť, prečo bola postavená, sláviť Vianoce a sotva vedieť povedať, kto je Kristus, byť pokrstený a nikdy sa vedome nemodliť.
To, čo sa kedysi mohlo predpokladať, treba dnes nanovo objavovať. Je to bolestivé, ale zároveň to otvára veľkú možnosť: evanjelium sa opäť môže stať tým, čím bolo na začiatku – novinkou.
Základná misijná otázka preto neznie: Ako dostaneme ľudí späť do našich inštitúcií? Znie: Ako sa dnes môžu ľudia stretnúť s Kristom?
František nezačal prepracovanou stratégiou. Počúval evanjelium a robil to, čo počul. Ľudia spozorneli a niektorí chceli žiť s ním. Najskôr videli život.
V tom je niečo zásadné pre každú evanjelizáciu: nezačína sa komunikačnou technikou, ale uchvátením. František nemal cirkevnú moc, akademické tituly ani politický vplyv. Jeho život však vyvolával otázky: Prečo tento človek potrebuje tak málo? Prečo chodí k malomocným? Prečo uprostred vojny hľadá pokoj? Prečo je človek, ktorý takmer nič nevlastní, taký slobodný?
Misia sa začína tam, kde kresťanský život vyvoláva otázky. Deje sa to aj dnes: vo farnosti, kde osamelí nachádzajú spoločenstvo; v kláštore, kde sa skutočne modlia; v rodine, kde deti zažívajú odpustenie; pri kňazovi, ktorého radosť z Krista je citeľná; pri mladých kresťanoch, ktorí vyznávajú svoju vieru bez toho, aby znevažovali iných; pri ľuďoch, ktorí sa nevyhýbajú zomierajúcemu a bez strachu sa stretávajú s cudzincom.
Žité svedectvo nenahrádza výslovné ohlasovanie. Slovo a život sa musia spojiť.
František zároveň nečakal, kým ľudia prídu za ním. Prví bratia chodili po mestách a dedinách, pracovali, slúžili, prinášali pozdrav pokoja a ohlasovali evanjelium.
Misijná Cirkev preto musí zmeniť smer svojho pohľadu. Nie najskôr: Ako dostaneme ľudí späť k nám?, ale: Kde sú ľudia – a prečo nie sme pri nich? Pri mladých a osamelých, chorých a hľadajúcich, migrantoch a ľuďoch po osobnom zlyhaní, pri tých, ktorých Cirkev zranila, aj pri tých, ktorí k nej nikdy nemali skutočný vzťah. Aj pri človeku, ktorý jednoducho povie: „Nedokážem veriť.“
Misia na to nemusí okamžite reagovať hotovou odpoveďou. Niekedy sa začína slovami: Porozprávaj mi o tom.
Mnohí ľudia v Európe nie sú bojovnými ateistami; náboženstvo jednoducho už nehrá v ich živote nijakú úlohu. Iní si v sebe nesú zlé skúsenosti s Cirkvou. Misijná Cirkev sa preto musí vedieť pýtať: Čo hľadáš? Po čom túžiš? Čo ťa nesie? Aké skúsenosti máš s Bohom – a aké s Cirkvou? A niekedy ešte pokornejšie: Čo sme ti urobili?
Misia bez pokory sa ľahko stáva propagandou. Františkánska misia sa začína pri minor esse, pri stávaní sa menším a stávaní sa bratom. Práve v stretnutí s druhým môže byť samotná Cirkev premenená.
Františkov misijný impulz preto možno zhrnúť do jednoduchej vety: Vyjdi von. Tam znovu nájdeš Krista.
Nijaká metóda nenahradí dôveryhodný kresťanský život.
Európa nepotrebuje kópie stredovekého Poverella, ale svätých 21. storočia: ženatých a vydaté i slobodných, kňazov a laikov, rehoľníkov, vedcov a remeselníkov, lekárov a podnikateľov, učiteľov a študentov – ľudí, ktorých život vyvoláva otázku: Čo ťa nesie?
Možno sa o budúcnosti európskej Cirkvi nerozhodne podľa toho, či získa späť svoje niekdajšie spoločenské postavenie, ale podľa toho, či ľudia dokážu dôveryhodne hovoriť o Kristovi, pretože žijú z Krista.
Začať pred krížom – reforma z počúvania
Tým nás cesta ešte raz privádza do San Damiana. Pred krížom tam kľačí mladý muž a ešte nepozná svoju cestu. Neexistuje ešte františkánska rehoľa, nijaká bazilika ani Pieseň brata Slnka – iba hľadajúci človek a Kristus.
Je to silný obraz pre Cirkev v Európe. Skôr než sa začne pýtať, či má byť v budúcnosti synodálnejšia alebo hierarchickejšia, viac vedomá tradície alebo viac orientovaná na reformu, otvorenejšia alebo profilovanejšia, stojí pred ňou základnejšia otázka: Čia je to Cirkev?
Je to Kristova Cirkev.
Preto ju nemusíme zachraňovať, akoby jej budúcnosť závisela iba od nás. Musíme konať zodpovedne, reformovať i zachovávať, rozhodovať sa i púšťať, nesmieme sa však robiť pánmi jej budúcnosti.
Ani 13. storočie nebolo cirkevnou idylou. Spoločenské zmeny a vnútrocirkevné napätia tvorili pozadie, na ktorom žobravé rehole rozvíjali nové formy evanjeliového života. Historické situácie nemožno stotožňovať. František však odporuje postoju, ktorý cirkevný prelom automaticky stotožňuje s duchovným úpadkom: kríza cirkevnej podoby nemusí znamenať koniec duchovnej plodnosti.
František začína pred krížom. Skôr než koná, počúva; skôr než chce meniť iných, necháva premieňať seba. V tom spočíva základná podmienka skutočnej reformy Cirkvi: modlitba.
Modlitba nenahrádza potrebné rozhodnutia. Tam, kde boli ľudia zranení, je potrebné vyrovnanie sa s minulosťou a spravodlivosť; tam, kde bola zneužitá moc, treba zmeniť štruktúry; tam, kde inštitúcie už neunesú svoju úlohu, treba hľadať nové cesty.
Cirkev, ktorá už nepočúva, však napokon počuje iba samu seba.
František preto svojich bratov napomína, aby pri všetkej práci neuhášali „ducha svätej modlitby a oddanosti“. Práve v časoch zmien sa aktivita môže stať únikom: jedno zasadnutie nasleduje za druhým, jeden štrukturálny proces za ďalším – a rozhodujúca otázka zostáva nepoložená: Z akého prameňa meníme Cirkev?
Zo strachu zo straty významu, z nostalgie, z tlaku prispôsobiť sa alebo z cirkevnopolitickej túžby po moci? Alebo zo snahy rozpoznať, kam dnes Kristus volá svoju Cirkev?
Františkova modlitba pred krížom v San Damiane vystihuje tento postoj slovami: „Osvieť temnotu môjho srdca.“
Nie najskôr temnotu druhých, ale temnotu môjho srdca.
Cirkevné spory často fungujú presne opačne: omyl, zaslepenosť, neschopnosť reformy či strata tradície sú vždy problémom toho druhého. František začína pri sebe: Osvieť mňa.
Nerobí ho to pasívnym, ale slobodným konať, pretože vie, že on nie je Spasiteľ. Cirkev, ktorá tomu znovu uverí, dokáže priznať chyby, opustiť zaužívané veci a niekedy dokonca povedať: Ešte to nevieme.
