Sviatok Zjavenia Pána sa v dnešnom prežívaní kresťanov často zredukoval na obraz Troch kráľov a požehnávanie príbytkov. V starobylej liturgickej pamäti Cirkvi má však tento deň oveľa vážnejší tón. Je to predovšetkým deň, keď Ježiš Kristus zostupuje do vôd Jordánu. Epifánia totiž pôvodne bola a vo východných cirkvách je dodnes sviatkom Kristovho krstu, s ktorým úzko súvisí obrad požehnania Trojkráľovej resp. Jordánskej vody.
Keď Kristus vstupuje do temných vôd
Biblické chápanie vody je dvojznačné. Voda dáva život, no zároveň ju starozákonný človek vnímal aj ako sídlo smrti, ktorá človeka presahuje. Keď Ježiš zostupuje do Jordánu, nejde o idylický moment. Vstupuje tam, kde má Zlo svoj symbolický priestor, a víťazí nad ním.
A práve v tom momente zostupu zaznieva Otcov hlas a Svätý Duch zostupuje v podobe holubice. Kristus posväcuje vody, ktoré boli očami Ježišových súčasníkov vnímané aj ako symbol vplyvu Zla. Podrobuje ich sebe.
Súčasné posvätenie Trojkráľovej alebo Jordánskej vody je liturgickým pokračovaním tohto momentu. Cirkev v ňom znova a znova vyhlasuje, že Kristus je Pánom nad vodami a nad všetkým, čo sa v nich skrýva.
Nie mágia, ale svätenina
Jordánska voda nie je magický predmet. Je nástrojom moci Krista. Požehnaná voda je svätenina, teda viditeľné znamenie krstu, momentu, keď bol človek vytrhnutý z moci temnoty a zaradený medzi Božie deti.
Použiť ju znamená verejne sa prihlásiť k Tomu, komu človek patrí. Znak kríža s jordánskou vodou je vyhlásením, že stojím na Kristovej strane. Robí sa práve preto, že kresťanský život nie je duchovne sterilný priestor.
Znamenie kríža a pokropenie seba či priestoru majú byť konkrétnym vyznaním, že patrím Kristovi, ktorý zvíťazil.
Soľ ničí to, čo zabíja
Súčasťou latinského obradu je aj požehnanie soli, ktorá sa vkladá do vody. Liturgická modlitba sa výslovne odvoláva na proroka Elizea, ktorý soľou očistil otrávený prameň. To, čo spôsobovalo smrť, stratilo svoju moc.
V Trojkráľovej vode má soľ rovnaký význam: je spojená s prosbou, aby všetko, čo je poškodené, narušené alebo vystavené nepriateľskému pôsobeniu, bolo očistené a uzdravené. Modlitba na jej posvätenie hovorí o ochrane pred útokmi Nepriateľa a o oslobodení z jeho moci.
Menej folklóru, viac reality
Trojkráľová, resp. Jordánska voda sa tradične používa aj pri požehnávaní domov a osôb. Ak však zostaneme len pri tomto rozmere, míňame podstatu. Nejde o magickú ochranu muriva ani o zvyk, ktorý sa patrí zachovať. Cieli k plnému oslobodeniu človeka, ktorý bol krstom vytrhnutý z moci zla a zverený Kristovi.
Práve preto, že ide o sväteninu s výrazným exorcistickým charakterom, Cirkev trvá na úctivom zaobchádzaní s posvätenou vodou. Má sa uchovávať starostlivo a používať vedome. Ak sa znehodnotí, je potrebné vyliať ju na miesto, kde môže vsiaknuť do zeme alebo sa vypariť, aby zostala zachovaná úcta k tajomstvu, ktoré sprostredkúva.
Požehnaním domu, ale aj kancelárie či školy Cirkev vyjadruje, že tento priestor má patriť Bohu a má byť otvorený pôsobeniu jeho milosti. Ide o vedomé rozhodnutie, aby všetko, čo sa v danom priestore odohráva, smerovalo k dobru a nebolo oddelené od Božej prítomnosti.
Kto si dá požehnať príbytok, zasväcuje ho Bohu a zároveň vyjadruje túžbu žiť v ňom v duchu kresťanskej viery, v láske, porozumení a modlitbe. Požehnanie tak nie je magickým úkonom, ale prosbou o Božiu blízkosť a pomoc pre ľudí, miesta, veci aj udalosti, ktoré sú súčasťou každodenného života, práce, štúdia a vzťahov.
Ostrý tón, ktorý má dôvod
Jordánska voda je jasným postojom. Pripomína, že Kristus vstúpil do najtemnejších miest ľudskej existencie a premenil ich. A že Cirkev túto skutočnosť neobalila do metafor, ale vyslovuje ju priamo.
Možno práve preto pôsobí toto požehnanie dnes tak rušivo. Nie je totiž vlažné, aby nikoho neurazilo. A nikdy ani nebolo.
Účel používania posvätenej vody preto veľmi priliehavo vyjadrujú slová 50. žalmu:
Pokrop ma yzopom a zasa budem čistý,
umy ma a budem belší ako sneh.
Bože, stvor vo mne srdce čisté
a v mojom vnútri obnov ducha pevného.
Ak v tomto období pôjdeme do chrámu po Trojkráľovú vodu, nech je to vedomý úkon viery, že ani v našich slabostiach, strachoch a zápasoch nestojíme sami. Kristus už do týchto vôd vstúpil. A my sa k nemu môžeme znovu vernejšie prihlásiť.
