Jeden zo spolustolujúcich povedal Ježišovi: „Blahoslavený, kto bude jesť chlieb v Božom kráľovstve.“ On mu povedal: „Istý človek pripravil veľkú večeru a pozval mnoho ľudí. Keď nadišla hodina večere, poslal svojho sluhu, aby povedal pozvaným: ‚Poďte, už je všetko pripravené.‘ A naraz sa začali všetci vyhovárať. Prvý mu povedal: ‚Kúpil som pole a musím si ho ísť pozrieť. Prosím ťa, ospravedlň ma!‘ Druhý povedal: ‚Kúpil som päť záprahov volov a idem ich vyskúšať. Prosím ťa, ospravedlň ma!‘ A ďalší povedal: ‚Oženil som sa, a preto nemôžem prísť.‘ Sluha sa vrátil a oznámil to svojmu pánovi. Vtedy sa hospodár rozhneval a povedal svojmu sluhovi: ‚Vyjdi rýchle na námestia a do ulíc mesta a priveď sem chudobných a mrzákov, slepých a chromých!‘ A sluha hlásil: ‚Pane, stalo sa, ako si rozkázal, a ešte je miesto.‘ Tu pán povedal sluhovi: ‚Vyjdi na cesty a k ohradám a donúť vojsť všetkých, aby sa mi naplnil dom. Lebo hovorím vám, že ani jeden z tamtých mužov, čo boli pozvaní, neokúsi moju večeru.‘“ (Lk 14, 15-24)
Večera nebeského kráľovstva stála Boha dlhú, precítenú prípravu, obety i nádejeplné očakávania. Odmietnuť účasť, keď je už úplne na dosah ruky, je pre hostiteľa veľkým sklamaním i urážkou. A škodou najmä pre každého, kto pozvanie odmieta. Boh si vie aj z kameňov narobiť Abrahámových synov, Abrahámovi synovia bez Boha však zostanú len hŕbou zatvrdeného kamenia.
Stále v inej podobe je to ten istý apel na zodpovednosť za talenty, príležitosti, dary i na ovocie trvalého pokánia za premrhané šance. Je to zároveň opätovné pozvanie na večeru. A tých výhovoriek a odkladov sa stále ozýva tak veľa! Hoci v porovnaní s hodnotou Božieho kráľovstva za nič nestoja, predsa máme neustále sklon dávať im prednosť. Výhovorky sú najhoršou formou odmietnutia: klamú ponúkajúceho i obdareného.
Nik z tých pozvaných, ktorí podľa Pánovho uistenia neokúsia jeho večeru, sa nepobral robiť niečo zlé. Hospodáriť, gazdovať, ženiť sa, vydávať sa a podmaňovať si zem je predsa od počiatku súčasťou Božieho poslania pre človeka. Ale všetkému tomu malo predchádzať a všetko to malo zahŕňať „Šema, Izrael…“ Aj dobré veci a ušľachtilé aktivity sa stávajú zlými, ak si ich pripustíme tak blízko k srdcu, že nám zastrú pohľad na Boha.
Potom človek pre menej stráca to, čo je viac. Odmietnutý dar pôsobí bolesť. Nie je to hnev zo zloby, ale z bolesti nad ľudskou krátkozrakosťou, nad tým, o čo sa človek nechal tak zbytočne obrať. Mať na výber vždy nesie aj riziko odmietnutia, zrieknutia sa radosti zo svadobnej hostiny. Zemská príťažlivosť ťahá všetko ku koncu v hrobovej zemi.
Aj keď pozvaní dajú prednosť svojim bezprostredným záujmom, nebeské kráľovstvo neklesne na lacný bufet – zostáva naďalej kráľovskou hostinou, dokonca svadobnou. Non plus ultra. Hoci kráľ nechá pozvať všetkých, aby mocnárov zosadil z trónov, povýšil ponížených a ujal sa chudobných, stále je to nezaslúžené, veľkodušné pozvanie na kráľovskú hostinu. K čomu človek lacno príde, to si málo váži.
Veľmi drsné vyhodenie človeka bez svadobného rúcha chce zatriasť práve nami, ktorí sme vieru a všetko, čo nám ponúka, prijali ako najväčšiu samozrejmosť. Nebeská hostina nie je lacný výpredaj, žiaden second hand. Občas sa treba zastaviť a trochu si uvedomiť, čo som to vlastne dostal, akej hodnosti a vyvolenia sa mi dostalo, keď mnohí spravodliví túžili vidieť to, čo vidíme my, a nevideli.
Čím viac možností sa v každom dni ponúka, tým viac z nich treba odmietnuť. Napriek tomu, že „deň má dvadsaťštyri hodín plus celú noc“, nemožno stihnúť všetko a treba si vyberať. Povestná misa šošovice sa bude aj dnes ponúkať v mnohých lákavých baleniach. Život, aj večný život, je otázkou priorít.
