Veľkopôstne obdobie prirodzene nabáda k reflexii zmyslu ľudského utrpenia. Často uvažujeme o kríži, ktorý sa stal nástrojom spásy, a snažíme sa vlastnú bolesť spojiť s Kristovou. Príbeh našej spásy sa môže zdať príliš krutý až absurdný. Bolo toľké utrpenie naozaj nutné? Nešlo to jednoducho inak?
Veľký týždeň je skoncentrovaný do niekoľkých dní, ktoré sa veľmi rýchlo zmenia vo Veľkonočnej vigílii a na scénu vstupuje vzkriesený Kristus. Srdcia napĺňa veľkonočná radosť a nádej.
Všetko sa deje na pozadí prichádzajúcej jari a v priebehu voľných dní, ktoré prinášajú oddych od pracovných povinností. Realitu utrpenia, ktoré predchádzalo úsvitu veľkonočného rána, nám pripomína prázdny hrob a Kristove rany, ktoré ani po vzkriesení nemiznú.
Ako psychológ v priebehu (nielen) veľkopôstnych dní takmer denne stretám odsúdených, posudzovaných, urážkami a nevhodnými poznámkami bičovaných, padajúcich pod ťarchou kríža. Ľudí, ktorí boli doslova vyzlečení zo šiat, keď bolo siahnuté na ich intimitu.
Každé desiate zastavenie pripomína bolesť obetí sexuálneho zneužívania, ktorá sa neumenšuje ani po mnohých rokoch. S bolesťou myslím na tých, v ktorých príbehu bolo primálo Šimonov a Veroník a ktorým k bolesti prispievali i vlastní rodičia.
V rozhovore som neraz dostala otázku, ako sa vyrovnávam s bolesťou duše ľudí, ktorých vo svojej profesii stretávam. Musím čestne priznať, že niekedy (či skôr často) ma skutočne presahuje. Sú chvíle, keď sa cítim bezmocná, nevládzem a nevidím zmysel.
Niekedy skutočne môžem len podať šatku ako Veronika. Toto gesto zrejme Ježišovi príliš neuľavilo vo fyzickej bolesti ani neumenšilo váhu kríža, malo však obrovský psychologický význam a samotnej žene prinieslo nečakanú, veľmi osobnú odmenu.
A tak sa pýtam: Nešlo by to inak? Bez utrpenia nevinných? Prečo sa rany tráum nedajú odstrániť rýchlo a navždy? V podobných okamihoch si spomínam na záverečnú adoráciu na duchovnej obnove pre ľudí s traumou. Do kaplnky som prišla unavená a kľakla som si úplne dozadu. Po chvíli som si uvedomila, že na Oltárnu sviatosť v monštrancii vôbec nevidím. Pred očami som však mala takmer dvadsať zranených bytostí.
Zrazu som mimoriadne silno vnímala Božiu blízkosť. Hľadiac na každého jedného človeka, ktorého príbeh už pre mňa vďaka rozhovorom nebol neznámy, som znova a znova prežívala skutočnosť, že „toto je predsa trpiaci Ježiš“. Aj táto žena, aj tamten muž. Aj tieto rany sú jeho, aj tamtie. A cez tieto oči s premeneným pohľadom sa na mňa pozerá. Cítila som sa nesmierne obdarovaná – paradoxne – ranami a s úctou som „adorovala“ Krista prítomného v ich nositeľoch.
Ako poznamenala jedna z účastníčok: „Boh ma možno uzdravuje práve tým, že ma neuzdravuje.“ Dotyk rán je mystickou skúsenosťou, a preto sa trpiaci stávajú darom pre nás i pre celú Cirkev. Pápež František v jednom z príhovorov pripomína, že „súcit je jazykom Boha“. A my môžeme práve vďaka zraneným a traumatizovaným trénovať nebeskú konverzáciu už tu na zemi.
V snahe načrieť hlbšie k zmyslu utrpenia tých, ktorí Veľký týždeň prežívajú počas dlhých rokov, často siaham ku knihe Tomáša Halíka Dotkni se ran. Vďaka nej som si vo veľkonočnom príbehu osobitne obľúbila postavu apoštola Tomáša. Svätec s prívlastkom „neveriaci“ spoznáva Krista cez dotyk rán.
V náročných chvíľach sa neraz vraciam k vete, ktorá premenila môj pohľad na službu ľuďom s ranami: „Možno Ježiš tým, že vzkriesil Tomášovu vieru dotykom rán, mu chcel povedať: tam, kde sa dotkneš ľudského utrpenia – a možno len tam –, tam poznáš, že ja som živý, že ‚ja som to‘. Stretneš ma všade tam, kde ľudia trpia. Neuhni predo mnou v žiadnom z týchto stretnutí.“ (T. Halík)
