Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. (Jn 19,25-27)
Mária bola do poslania svojho Syna najplnšie zapojená nielen čo do podstaty, ale aj navonok, od prvej do poslednej chvíle. Najviac počas skrytého života, o ktorom máme len pár zmienok. No pre ňu to zaiste boli podobne bohaté, krásne i dramatické dni ako v čase jeho verejného pôsobenia. Len iným spôsobom, skrytejšie našim očiam.
Veď aj pre pozemskú matku sú hoc aj drobné kroky jej dieťaťa obrovským zážitkom. Čo je očiam neviditeľné, možno vnímať len srdcom. Práve hlboká, láskyplná atmosféra vzťahu Matky a Syna kulminovala spolu s jeho poslaním na kríži a pod krížom.
Od tejto chvíle bude Ježiš „telesne“ žiť medzi nami v Cirkvi, ktorá v mystickom Boho-človečenstve rozšíri jeho ľudské telo. Preto môže a chce prežívať svoj synovský vzťah k matke Márii aj cez svoju Cirkev, ako aj Mária miluje v Cirkvi to telo, ktoré počala z Ducha Svätého. Tu siahajú najhlbšie korene mariánskej úcty Cirkvi, cez ktorú Bohočlovek miluje svoju pozemskú matku.
Popri skrytom odkaze, ktorým Ježiš dáva svoju matku Cirkvi, aby bola aj jej matkou, nezaškodí zastaviť sa pri samotnom vecnom opise. Aj napriek všetkej hrôze a tragike udalostí prežaruje z neho rodinné teplo. S Ježišom stoja pod krížom len skutoční priatelia.
Neraz sa nám v štruktúrach i meditáciách stráca práve táto veľmi jednoduchá črta. Veď tu vrcholí tajomstvo vtelenia, zbožstvenie všetkého ľudského, a teda par excellence práve ducha rodinnosti. „Vziať k sebe Máriu“ znamená žiť v takejto rodinnej atmosfére – prežívať ju vo vlastnom vnútri, aby som ju potom zasieval medzi ľuďmi v dnešnej až príliš odosobnenej dobe.
Mária a ostatní najbližší stáli v hodine najťažšej skúšky pri Ježišovom kríži preto, že stáli pri Ježišovi aj predtým, v radostných i bolestných chvíľach, ktoré vypĺňali jeho život. Tam rástol vzťah lásky, priateľstva, hlbokej blízkosti, ktorá dala silu vydržať s ním verne až po vrchol Kalvárie.
Keď Ježiš odovzdával Matku Jánovi a Jána Matke, chcel, aby vzťah takéhoto priateľstva a lásky bol základom, akousi vnútornou atmosférou Cirkvi, ktorá sa práve rodila z jeho prebodnutého boku. Tu má základ to, čo pretrváva v dejinách ako mariánsky rozmer Cirkvi. Zdravý ľudový cit to vie presne rozpoznať aj bez teologických reflexií.
A tak všade, kde je živá viera, je aj živý vzťah k Márii, pričom sú to spojené nádoby: Mariánska úcta živí vieru, udržiava teplo jej rodinnej atmosféry a viera živí mariánsku úctu. Dnešný sviatok je pozvaním oživiť teplo takejto viery.
Odvtedy učeník a Matka idú vždy spolu. Nemôže byť dobrým učeníkom Syna, kto by nemal blízko aj k jeho Matke, a nemožno byť dobrým synom Matky, aby sa nestal učeníkom jej Syna. Vzťah k Márii, mariánska úcta ako motor apoštolátu, prameň horlivosti a zanieteného tepla. Mať v „domácnosti svojej duše“, ale i pracovne, Matku, istotu o jej porozumení, ochrane, ľudskom teple i duchovnej moci. Vziať si viac k sebe Máriu a byť s ňou vernejším učeníkom.
