Dnešné evanjelium je také realistické… Zažíval som ho na vlastnej koži pri návštevách rodín, najmä keď som prišiel neohlásený. Chcel som len tak pozdraviť alebo sa porozprávať, či na niečom sa dohodnúť. Niekedy som mal málo času a ešte aj z toho mála sme museli ukrojiť, keď som sa na začiatku s pani domu dohadoval, že nič nechcem, nie som hladný ani smädný, len sa chcem porozprávať.
Občas sa to aj tak skončilo tým, že gazdiná odišla do kuchyne, manžela poslala po niečo do pivnice a ja som zostal v obývačke sám. Úsmevné spomienky, ktoré mi pripomínajú Ježišovu návštevu v Lazárovom dome. Ježiš bol na tom lepšie, lebo pri ňom zostala aspoň Mária, aby sa mal s kým porozprávať.
Tento príbeh je naším príbehom, usvedčuje nás z toho, že tak často vieme vymeniť podstatné za nepodstatné. Boha za záľuby, modlitbu či svätú omšu za televízor, rozhovor s človekom za mobil, vernosť manželke a rodine za chvíľkové poblúznenie, ochotu pomôcť druhému za vlastné pohodlie…
Platí to aj v živote Cirkvi. Pre niekoho je dôležitejšie, v čom chodí pápež oblečený, než to, čo nás učí. Vieme písať dlhé články a viesť diskusie o otázkach, na ktoré môžeme odpovedať len prázdnymi slovami a zabitým časom. Niekto viac sleduje, koľko sviečok horí na oltári a ako majú ľudia zložené ruky, než to, či máme pre Pána otvorené srdce a sme pripravení nechať sa ním formovať.
Keď som sa vrátil z návštevy Afriky, uvedomoval som si, koľkými zbytočnosťami sa obklopujeme, pričom k životu stačí málo. Jedna rehoľná sestra mi povedala, že keď odchádzala do Afriky, mala so sebou tri kufre najpotrebnejších vecí. Keď tam prišla, poznala, že chudobní ľudia tam počítajú rodinný majetok na niekoľko igelitiek.
Áno, nad toľkými skutočnosťami sa znepokojujeme, toľkými zbytočnosťami sa obklopujeme, a potrebné je len jedno, pripomína nám Ježiš. Pápež František nás viedol k tomu, aby sme odsunuli nepodstatné a vrátili sa k podstate. Viac milujme, buďme blízko pri Ježišovi a robme tak, ako nás to učí v evanjeliu, a svet sa stane lepším.
