K prvým novembrovým dňom neodmysliteľne patria návštevy cintorínov, vôňa chryzantém, upokojujúci zvuk lístia pod nohami a všadeprítomné svetielka, ktoré najmä po zotmení vytvárajú jedinečnú atmosféru. Tá je na cintoríne osobitne pokojná až magická napriek tomu, že predstava smrti niekde v hĺbke duše naháňa hrôzu.
V týchto dňoch si veriaci i neveriaci spomínajú na milovaných, ktorí ich na ceste do večnosti (alebo do neznáma) predišli. Ani rozmáhajúci sa „halloweensky ošiaľ“ nedokázal vytlačiť dušičkovú atmosféru. Cestujeme, zdobíme hroby, zapaľujeme sviečky a spomíname. Na smrť sa nedá zabudnúť, do jej reality predsa vrastáme odmalička.
„Žili šťastne, až kým nepomreli.“ Slová, ktorými sa končí takmer každá klasická rozprávka. Predstavujú akýsi ideál ľudského života naplneného šťastím a zmyslom, na konci ktorého však (kdesi ďaleko) čaká smrť. Život je však často až príliš vzdialený od rozprávky.
Prechádzajúc po cintoríne si podvedome čítame mená, roky narodenia a úmrtia, ktoré tak málo hovoria o reálnom živote daného človeka. Keďže k realite ľudskej skúsenosti patrí utrpenie, je veľmi pravdepodobné, že zosnulý až do smrti nežil v dokonalom šťastí. Zápasil s náročnými vzťahmi, chorobami, nepriazňou doby, pochybnosťami i bolesťou duše. Tak ako my, ktorí svoj príbeh píšeme práve teraz.
Dušičky rozhodne nie sú iba dňami, keď myslíme len na tých, ktorí už nežijú. Môžu byť vzácnou príležitosťou zamyslieť sa nad vlastným životom a túžbami.
„Hoci telesnosť smrti človeka ničí, myšlienka na smrť ho zachraňuje,“ píše vo svojej knihe známy existenciálny psychológ Irvin Yalom. Vedomie vlastnej konečnosti nás skutočne môže prebudiť k plnšiemu a autentickejšiemu životu, čo však neznamená, že bude jednoduchý a bezbolestný.
V prvý deň dušičkovej oktávy slávi západná cirkev sviatok Všetkých svätých a v evanjeliu počúvame známe blahoslavenstvá. Predstava šťastia zrazu nadobúda paradoxnú podobu prenasledovania, plaču, chudoby či túžby po spravodlivosti. Blahoslavenstvá nehovoria o živote bez bolesti, strát a utrpenia, ale ponúkajú perspektívu, ktorá presahuje hranice pozemského života. „Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“
Blahoslavenstvá prinášajú omnoho viac ako rozprávkové šťastie. Reflektujú hlbokú túžbu po večnej radosti, zmysle života i smrti, ale aj po pokračovaní vzťahov, ktoré sme žili na zemi. Na druhej strane sa neobmedzujú na lacný prísľub šťastia, ktoré príde až po smrti, ale ponúkajú možnosť prežívať vnútornú radosť aj v konfrontácii s utrpením, ktoré sa môže stať výzvou.
V psychológii smútenia sa dnes čoraz viac zdôrazňuje význam konceptu tzv. pokračujúcich väzieb (continuing bonds). Prináša alternatívny pohľad na zdravé smútenie, ktoré sa chápe ako proces postupného odpútavania sa od zosnulého, a poukazuje na to, že vzťah k milovanému človeku môže pokračovať v symbolickej podobe aj v každodennom živote tých, ktorí tu zostali.
Kresťanská nádej pridáva k psychologickej teórii ďalší rozmer. Vzťahy, ktoré sme prežívali na zemi, presahujú hranice fyzickej smrti. Každou modlitbou za zosnulých sa spájame s večnosťou a súčasne sa dotýkame tajomstva, pred ktorým psychológia s pokorou zatvára dvere svojej kompetencie.
Aj počas dušičkovej oktávy musíme žiť naďalej každodenný život – krehký, nedokonalý a neraz až príliš náročný. Kým ešte čakáme na večnosť, nezabudnime povedať „áno“ každému novému dňu, ťažkostiam a v neposlednom rade vzťahom.
Blízkosť – k sebe, k druhým i k Bohu – sa začína na zemi a prináša hlboké šťastie a nádej aj uprostred bolesti a beznádeje. Ak budete mať chvíľku času, po návrate z prechádzky po cintoríne si ešte raz prečítajte blahoslavenstvá – stojí to za to.
Všetci sme pozvaní žiť (paradoxne) šťastne a zmysluplne, až kým nepomrieme, a súčasne s kresťanskou nádejou očakávať, že smrť otvorí bránu k poslednému zmyslu príbehu a k nekonečnému stretnutiu.
