Kedy ste sa naposledy pristihli, ako skrolujúc po sociálnych sieťach sledujete životy druhých? Ruku na srdce – zamysleli ste sa pri tom aspoň raz nad tým, prečo váš život takto nevyzerá? Možno ste pocítili hanbu, frustráciu či závisť. Tú ste sa samozrejme usilovali čím skôr potlačiť – ide predsa o jeden zo siedmich hlavných hriechov. A tak po vzhliadnutí ostáva v duši zvláštna prímes smútku, obdivu a pocitu menejcennosti.
Pocit, že nie som dosť dobrý (tzv. „not good enough feeling“), je nepríjemným spoločníkom, ktorý sa pre mnohých ľudí stáva celoživotným údelom. Ako vzniká? Neraz je za ním skúsenosť podmienečného prijatia, hodnotenia najbližšími, neadekvátnej kritiky či porovnávania, ale aj prehnaných nárokov na dokonalosť. Kým základy tohto pocitu sú vytvárané v detstve a v priebehu dospievania, v posledných rokoch ho aj u dospelých významne dolaďujú práve sociálne siete. Obraz dokonalého života pritom u veriacich môže nadobudnúť ďalší špecifický rozmer – ide o vnútorný ideál života dobrého kresťana.
Čo zvyčajne obdivujeme? Sú to šťastné mnohodetné rodiny, dobré manželstvá, život s veriacim praktizujúcim mužom, kvalitné vzdelanie, spôsob praktizovania viery, aktívna služba v cirkvi či komunite či schopnosť s gráciou prezentovať vlastné nedokonalosti. Obdivujeme tých, ktorí sa vzdali kariéry, hrdo žijú tradičné hodnoty či ustavične pracujú na sebarozvoji a súčasne motivujú druhých. Neprehliadneme ani lepšie finančné zabezpečenie, udržateľnú módu v obliekaní či snahu o zdravý životný štýl. Rozhodne nechcem kritizovať spôsob života tých, ktorí v dobrej vôli zdieľajú inšpirácie do každodenného kresťanského života. Chcela by som sa zamyslieť nad ľudskou tendenciou sledovať životy iných (k čomu máme v dobe obrazoviek omnoho viac príležitostí) a strachom z pravdivej reflexie nedokonalosti.
Javisko verzus zákulisie. Pri sledovaní „reelsiek“ na sociálnych sieťach zvyčajne dochádza k porovnávaniu vlastného zákulisia s cudzím javiskom. Za prezentovaným pársekundovým videom či dokonale napísaným príspevkom je mnoho skrytého a nevypovedaného. Nejde o zámer klamať. Na verejnosti zvykneme prezentovať len časť reality a online obraz nikdy nebude zodpovedať skutočnému životu. Vlastný život, zlyhania a každodenné boje však vo veľkej miere prežívame práve v zákulisí. Niekedy si to stačí len uvedomiť.
Dotknúť sa rán. Ak v nás konfrontácia so životom druhých vyvoláva negatívne pocity, riešením nie je kritika či posudzovanie. Bolesť pri pohľade na cudzie šťastie je prirodzená. Paradoxne nám môže pomôcť odhaliť užitočné informácie o nás samých. Čo presne mi na tomto príspevku prekáža? Akých bolestivých oblastí sa dotýka? Je to absencia akejkoľvek radosti z viery? Neschopnosť modliť sa? Nenaplnená túžba po vzťahu alebo po materstve? Realita nešťastného manželstva? Ak dokážem v pravde pomenovať bolestivé miesto, môžem sa ho začať dotýkať s láskou a súcitom. A azda raz budem schopný o ňom hovoriť, prípadne požiadať o pomoc na mieste, kde je bolesť a nedokonalosť prijatá.
Všímavosť voči ľuďom na okraji. Som presvedčená, že v tejto disciplíne ako spoločnosť i cirkev zlyhávame. Nemyslím teraz na všímavosť v rámci sociálnych a charitatívnych aktivít. Ide o objatie rozmanitosti dobrého kresťanského života. Až príliš často sú na rôznych akciách, ale aj v kázňach či v online príspevkoch oslovovaní ľudia žijúci v manželstvách, rodinách, otcovia a mamy či mládež alebo kresťanskí intelektuáli, príležitostne seniori a chorí. Členmi cirkvi, ktorí neraz disponujú darmi a môžu byť príkladom statočného života i výzvou k preukázaniu skutočnej kresťanskej lásky, sú popri členoch mladých usmiatych rodín aj nedobrovoľne slobodní, osamelí dôchodcovia, rozvedení či ľudia v iregulárnych zväzkoch. Sú medzi nimi aj tí, ktorých manželstvo bolí, zápasia s finančnými ťažkosťami, nemajú zmysluplné zamestnanie či zápasia so psychickým ochorením. Samozrejme, cieľom nie je prezentácia bolestivých príbehov na sieťach, ale skutočná blízkosť v realite každodenného života.
Nedokončené príbehy. Možno by sme o nich mali hovoriť viac. Žije ich snáď každý z nás, niekedy si však túto skutočnosť dostatočne neuvedomujeme. Obsahom svedectiev sú často príbehy nájdenia viery, vyslyšanej modlitby, objaveného povolania či prekonania krízy. Väčšina z nás však stále žije na ceste a aktuálne prežíva skúsenosť nevyslyšanej modlitby, nenaplnených túžob, hľadania v rôznych životných oblastiach či čakania na zmenu, ktorá neprichádza. Čo tak ponúknuť druhým svedectvo nedokončeného príbehu? „Aj ja“ skúsenosť môže byť mimoriadne cenná.
Digitálny detox. Znie to banálne a zvyčajne ho odporúčame hlavne mladej generácii. Obmedzenie sledovania sociálnych sietí prináša benefity v každom veku. Ak nám nerobia dobre konkrétne príspevky, nemusíme ich sledovať. Aj v prípade, že to robia všetci v našom okolí. Ak naberieme odvahu vypnúť siete na týždeň či dva, prípadne vyskúšať aspoň jeden offline deň, po prvotných abstinenčných príznakoch môže prísť prehĺbená vnímavosť k skutočnému životu. A to je mimoriadne vzácne ovocie.
Odvaha k nedokonalosti. Ide o zdanlivý paradox. Všetci sme povolaní pracovať na kresťanskej dokonalosti, bojovať s neresťami a rozvíjať čnosti. Základom práce na sebe je pravdivosť k sebe, druhým i k Bohu. Tej môžeme napomôcť len vtedy, ak sa odvážime pozrieť na vlastnú nedokonalosť. Som presvedčená, že popri prezentovaní ideálov kresťanského života sme povolaní ponúknuť bezpodmienečné prijatie tým, ktorí ich z akýchkoľvek dôvodov nenapĺňajú. Zmena často začína práve prijatím a súcitom. Ak popri tom objímeme a pravdivo pomenujeme nedokonalé oblasti vlastného života, dotýkame sa samotného tajomstva spásy. Boží Syn prijíma na seba nedokonalosť a krehkosť ľudského bytia až do krajnosti, a tým jej dáva tajomnú hodnotu. Otázkou ostáva, či dokážeme nabrať odvahu vytvoriť v našom obraze kresťanstva miesto pre nedokonalosť.
