Niekedy nás unaví aj naša vlastná dobrá vôľa. Znovu povieme tvrdé slovo, hoci sme chceli byť trpezlivejší. Znovu neodpovieme na správu, odložíme modlitbu. A potichu v nás rastie myšlienka: Asi sa už nikdy nezmením.
Práve do tejto únavy rozpráva Ježiš príbeh o dvoch synoch. Jeden povie áno, ale nejde. Druhý povie nie, no potom si to rozmyslí a predsa ide. Na ňom Ježiš ukazuje, že aj po premárnenom „áno“ sa môže začať nová cesta.
Otec nás volá ako svoje deti
Všimnime si najprv, ako otec svojho syna oslovuje: „Syn môj.“ Skôr než syn čokoľvek urobí, už patrí do rodiny. Otec mu zveruje úlohu vo svojej vinici. Chce ho tam mať. Jeho láska predchádza našu dobrú vôľu.
Takto k nám pristupuje Boh. Pozná naše rozporuplné srdce a predsa nás volá. Môžeme k nemu prísť aj so svojím zraneným a nezmiereným životným príbehom. Pred ním môže byť aj to, čo v nás ešte nie je usporiadané.
Obaja synovia sú nám dôverne známi. Poznáme rýchly sľub, za ktorým náš život zaostáva, aj odpor, ktorý sa neskôr predsa len zlomí. Možno predsa len môžem pomôcť. Možno sa predsa len odhodlám urobiť prvý krok.
Boh sa k nám dostane aj za zatvorenými dverami. Rozhodujúce je, či sa ním ešte necháme pohnúť. Aj naše váhavé srdce zostáva srdcom milovaného dieťaťa.
Naše „nie“ nemusí byť posledným slovom
„No potom to oľutoval a šiel.“ V tomto „potom“ je veľká nádej. Ešte nie je o všetkom rozhodnuté.
Zraňujúce slovo už zostane vyslovené, zanedbaná láska zostane zanedbaná. Môžeme však prevziať zodpovednosť, požiadať o odpustenie a napraviť to, čo sa ešte napraviť dá. Naša minulosť nemusí uzavrieť našu budúcnosť.
Už prorok Ezechiel ohlasuje, že kto sa odvráti od svojej neprávosti, nájde život. Boh nás volá preč z hriechu a pozýva nás do života.
Preto Ježiš spomína mýtnikov a neviestky. Uverili Jánovi a obrátili sa. Náboženskí predstavitelia však zotrvali vo svojom odmietnutí. No aj ich chce Ježiš svojím vážnym napomenutím získať.
Kto sa cíti ďaleko od Boha, môže sa vrátiť domov. A kto verí už dlho, môže sa nechať zavolať nanovo. Nikto nie je mimo dosahu Božieho milosrdenstva. Svätý Benedikt túto nádej vyjadril slovami: „A nikdy nezúfaj nad Božím milosrdenstvom.“ Týchto slov sa môžeme držať práve vtedy, keď začíname zúfať sami nad sebou.
Odvážiť sa začať s Bohom
Možno sa pýtame: Podarí sa mi to tentoraz? Koľkokrát som už chcel byť trpezlivejší, úprimnejší, láskavejší a znovu som sa vrátil k tomu istému?
Jeden brat sa posťažoval púštnemu otcovi Sisoesovi, že padol. Ten mu odpovedal: „Znovu vstaň.“ Keď brat povedal, že opäť padol, Sisoes ho povzbudil, aby znovu a znovu vstával.
Aj po mnohých pádoch je stále možné urobiť ďalší krok k Bohu. Nový začiatok si nemusíme najprv zaslúžiť. Môžeme ho prijať z Božích rúk.
Aj svätý Augustín poznal tento zápas: túžbu po Bohu a zároveň pripútanosť k starým návykom. Vo svojich Vyznaniach necháva zdržanlivosť, aby ho povzbudzovala: „Vrhnite sa bez obáv na neho, on vás zachytí a uzdraví.“
Bohu sa môžeme zveriť aj vtedy, keď sme ešte slabí. Už samotná naša túžba po zmierení, úprimnosti a modlitbe je dotknutá jeho milosťou.
Možno sa obrátenie začína práve takto: Pane, ty vidíš, aké je to pre mňa ťažké. Chcem ísť s tebou. Pomôž mi dnes začať. Takto sa môžeme modliť aj vtedy, keď sme zo seba sklamaní. Hovoríme k Otcovi, ktorý nás pozná a dvíha.
Dôverovať tichému pôsobeniu Boha
Niektoré návyky majú hlboké korene. Počúvame evanjelium a pýtame sa: Prečo zostáva moje srdce také nehybné?
Abba Pimen používa krásny obraz. Voda je mäkká, kameň tvrdý. A predsa kvapky vody, ktoré naň neprestajne dopadajú, napokon kameň vyhĺbia. Podobne aj opakované počúvanie Božieho slova postupne otvára naše tvrdé srdce Bohu.
Možno si dnes môžeme odniesť jedinú vetu: Otec volá aj mňa.
Nechajme ju v sebe doznievať počas chvíle ticha alebo večer pred spaním.
Postupne sa niečo zmení. Dokážeme dlhšie počúvať, menej sa potrebujeme obhajovať a dokážeme priznať chybu bez toho, aby sme sami seba zavrhli. Božie slovo prináša ovocie, niekedy oveľa tichšie, než očakávame. Aj keď ešte nijakú zmenu nevidíme, môžeme dôverovať jeho pôsobeniu a trpezlivo zostávať pri jeho slove.
Takúto trpezlivosť môžeme darovať aj jeden druhému. Človek, ktorý prizná svoju vinu, potrebuje ľudí, ktorí veria, že môže začať odznova. Aké uzdravujúce je, keď nám niekto dá pocítiť: Si viac než tvoja chyba. Kúsok cesty prejdem s tebou.
Naše „áno“ nesie Kristova láska
„Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!“ Toto „dnes“ je dar. So svojím príbehom, otvorenými ranami i malou vierou môžeme začať.
Silu k tomu čerpáme z Krista. List Filipanom nám ukazuje jeho lásku: ponížil sa a stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Vstúpil do našej ľudskej biedy, pozná strach, samotu, bolesť i vyčerpanie. Pred ním sa nemusíme skrývať. Práve vo svojej slabosti môžeme vedieť, že nám rozumie a nesie nás.
Jeho zmŕtvychvstanie nám dáva istotu, že vina ani zlyhanie nebudú mať posledné slovo. Kristus nám otvára cestu k životu. Jemu môžeme zveriť aj svoje nesmelé „áno“. On dáva rásť tomu, čo presahuje naše sily.
Vo sviatosti zmierenia sa táto nádej stáva osobnou: Božie odpustenie platí aj pre mňa. Môžem vstať a pokračovať ďalej.
Aj človek, ktorý je chorý, vyčerpaný a odkázaný na pomoc druhých, zostáva v bezpečí Kristovej lásky. Jeho „áno“ môže znieť: Pane, dnes toho veľa nedokážem. Ale patrím ti. Zachovaj ma vo svojej láske.
V Eucharistii prichádzame ku Kristovi so všetkým, čo v nás zostáva nedokončené. On spája naše slabé „áno“ so svojím sebadarovaním a dáva nám novú silu.
Práve v tom spočíva radosť obrátenia: vraciame sa domov k tomu, ktorý nás miluje. On si k nám nájde cestu aj tam, kde ju my sami už nevidíme.
Pane Ježišu Kriste, tebe zverujeme svoje váhavé srdcia. Posilni v nás radosť z toho, že ti patríme. Daj, aby z tvojej lásky rástlo naše „áno“ – dnes i v každom novom dni.
