Priatelia, ako ste na tom s ponáhľaním sa? Zvykne sa vravieť, že zhon je chorobou našej doby, a zrejme to tak aj je. Podnetov je nekonečné množstvo, multitasking je skvelá zručnosť – odpovedanie na správy, pitie kávy, čítanie knihy, do toho hrá muzika, vyhľadávanie niečoho zábavného na sieti plus strelná modlitba (tak mimochodom), natieranie pečiva, ktoré je vzápätí zlopnuté ako nič…
Toto všetko sa dá robiť naraz, v jednej minúte. Nebudem klamať, aj mne sa to darí. Ešte som na seba aj mimoriadne hrdý, koľko vecí stíham. A vraj chlap sa nedokáže sústrediť na viac ako jednu vec, na jeden úkon…
Pred časom mi jeden kamarát mních tvrdil, že minimálne tri dni trvá, kým sa človek otrasie od hluku sveta. Čiže sedemdesiatdva hodín treba na to, aby človek začal premýšľať úplne inak a nad úplne inými vecami ako doteraz. Aby sa mohol stretnúť… So sebou a potom aj s Bohom.
Zaujalo ma, keď povedal, že mnoho ľudí sa po troch dňoch vracia do starého života, do chaosu, zhonu, práce a povinností. Stretnutie so sebou býva totiž sprvu veľmi ťažké a bolestné. Potom je to už príjemnejšie. Hneď za tým nasleduje stretnutie s Bohom, ktorého človek lepšie vníma. To je dar samoty, to je odmena pustovníka. Neprekáža, že len dočasného.
Prečo o tom píšem? Medzi mladými ľuďmi – aj veriacimi katolíkmi, ale aj protestantmi – je známa kniha Neúprosné nie zhonu. Autorom je americký pastor John Mark Comer. Už dávnejšie mi ju ako prvý dal do pozornosti kamarát pastor jedného protestantského zboru.
Potom mi ju odporúčalo niekoľko ďalších známych. Nakoniec som si ju rýchlo kúpil v kníhkupectve a už som sa nevedel dočkať, kedy sa do nej pustím. Jednoducho všetko mi navrávalo, že už dozrela doba, aby som niečo urobil s tým nezmyselným chaosom, ktorý ma obklopuje.
Kniha je to parádna. Autor v nej opisuje, ako tvrdo drel a aké požehnané dielo sa z jeho snahy zrodilo. No a potom sa na smrť unavil… V tomto stave si začal klásť otázky a hľadať na ne odpovede. Výsledkom je táto kniha.
Choroba z uponáhľanosti má tieto symptómy – podráždenosť, precitlivenosť, nepokoj, vorkoholizmus (neustála aktivita), citová otupenosť, nesprávne zoradené priority, zanedbávanie tela, vyhľadávanie únikov, úpadok duchovného život, izolácia.
Toto všetko sa môže diať v kruhu rodiny, v kruhu ľudí, ktorí vás majú radi, no napriek tomu sa im vďaka prehnanému „naháňaniu vetra v poli“ môžete úplne odcudziť.
O vorkoholizme či neustálej činnosti píše: „Skrátka neviete, kedy prestať. Alebo ešte horšie, neviete prestať. Ešte jednu hodinu, ešte jeden deň, ešte jeden týždeň. Vašimi drogami sú výsledky a kumulácia, napríklad v podobe karierizmu alebo obsedantného upratovania. Výsledok? Prejavuje sa u vás ‚večerná vyčerpanosť‘ – po celom dni už nemáte silu venovať sa manželskému partnerovi, deťom alebo najbližším. Vidia vás vždy iba podráždeného, odmeraného a unaveného… A to nie je dobré.“
Autor cituje zo Svätého písma, uvádza príklady, keď aj Ježiš odpočíval, lebo ten čas na osamelom mieste bytostne potreboval.
Celkom desivo vyznieva, keď píše o následkoch zanedbaného duchovného času pre seba: „Cítime sa vzdialení Bohu a žijeme z duchovného života niekoho iného – prostredníctvom podcastu, knihy či jednostránkového zamyslenia, ktoré si prečítame predtým, ako v zhone vyštartujeme do práce.
Cítime sa vzdialení sami sebe. Strácame zo zreteľa svoju identitu a povolanie. Stávame sa obeťami tyranie naliehavého, nie dôležitého…“
V knihe som sa našiel asi stokrát. A keby som mal čas, tak by som si ju určite prečítal znova a podrobnejšie a pozornejšie.
Azda by som si ju aj poriadne spoznámkoval. Ale prepáčte, mám na práci niečo iné. Chcem o nej totiž napísať krátky článoček… Niečo, čo ľudí povzbudí… Ahá, veď to sa už stalo. Vidíte? Dá sa to. Aj čítať knihu, aj sa v nej nájsť, aj s ňou súhlasiť, aj o nej rovno písať, aj sa vôbec nezmeniť. Dúfam však, že vo vašom prípade to padne na úrodnú pôdu…
