Jednou z vlastností človeka je, že má nezastaviteľnú túžbu využiť každý priestor, ktorý sa mu zdá nevyužitý. Čím viac je každá vec využitá, tým sme spokojnejší. Ako obyčajná lúka narastie na hodnote, ak na nej postavíme hypermarket, tak aj ruka sa nám zdá prázdna, ak na nej nevisí nejaký náramok alebo tetovanie. Prázdna lúka nás desí; ak na nej nepostavíme bytovky alebo neosejeme pšenicu, tak aspoň vytvoríme prírodnú rezerváciu či chránené prostredie pre hmyziu diverzitu.
S naším telom je to podobné: potrebujeme ho zapojiť do našej predstavy o živote. Nechať ho len tak je márniť potenciál. U východného kresťana nie je raritou, ak využíva zápästie svojej ruky ako odkladací priestor pre čiernu šnúrku s uzlíkmi: čotky, komboskiny alebo prayer rope. Anglický názov, aj keď nie pôvodný, mám najradšej – modlitebný povrázok. Nie je tam nič navyše, žiaden pátos, žiadna spirituálna exotika.
Svätá omša, krížová cesta, vešpery, chvály. Na východe božská liturgia, večiereň, utiereň, akatisty či molebeny sú momentmi, keď sa ako cirkev spoločne stretneme pri modlitbe, veď „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“. Ale na zahodenie nie je ani vojsť do svojej izby, zatvoriť za sebou dvere a modliť sa v skrytosti. Jedno potrebuje druhé a druhé od prvého nejde oddeliť.
Pri modlitbe je zvykom modliť sa s pomocou modlitebných knižiek či mobilných aplikácií. Žaltár, breviár, evanjeliá – to všetko nám pomáha vkladať slová svätých do úst nás obyčajných pozemšťanov. Na Východe však poznáme ešte jednu aplikáciu, dokonca by sa dalo o nej povedať, že je aj mobilná. Jedno z prvých počítadiel. Nepočítala sa na nich cena vína ani obilia, ale hodnota našej duše.
V najzákladnejšom použití sú modlitebné povrazy určené na počítanie modlitieb a nato boli pôvodne vyvinuté. Vo 4. storočí v egyptskej púšti bol mních menom Pavol. Každý deň sa modlil 300 modlitieb. Na ich počítanie si dal do lona 300 kamienkov a jeden po druhom ich odhadzoval, keď sa modlil.
A tak ako aj pred polstoročím počítače zaberali celé miestnosti, tak nosiť so sebou tristo kameňov nebolo práve najpraktickejším riešením. Pokrok musí byť, a tak svätý Pachomios vytvoril prvý mobilný modlitebný počítač. Umožnil tak mníchom počítať svoje modlitby kdekoľvek bez nutnosti nosiť so sebou veľkú hromadu kameňov.
Aj keď sú čotky skutočne užitočný nástroj na počítanie modlitieb, nemali by sme zamieňať kvantitu modlitby s kvalitou modlitby. Je možné povedať tisíce a tisíce modlitieb denne ústami, ale to neznamená, že sú do toho zapojené naše srdcia.
Hovorí nám o tom podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi. Farizej sa modlil veľmi hlasno a často, ale popravde nehovoril s Bohom ani sa s ním nespájal. V skutočnosti používal svoju modlitbu na to, aby sa oddelil od Boha, pretože sa oddeľoval od svojho blížneho, mýtnika.
Tradícia nás naučila potrebný počet určiť spovedníkovi alebo duchovnému otcovi, ktorý nám na základe diagnózy predpíše, koľko sa máme modliť, rovnako ako nám lekár hovorí, aké lieky a koľko liekov máme brať.
Krása tohto predmetu je v tom, že okrem účelnosti v sebe skrýva ešte mnoho významov.
Čotky sú zvyčajne vyrobené z vlny a vlna pochádza z oviec. Modlitebné povrazy nám tak pripomínajú, že Kristus je Dobrý pastier a my sme súčasťou jeho stáda.
Modlitebné povrazy sú zvyčajne čierne, tak ako sú ľudia na pohreboch zahalení čiernou farbou na znak smútku a žiaľu. Čotky sú tak pripomienkou, aby sme oplakávali svoje hriechy a kajali sa za ne.
Nie je náhodou ani to, ako je každý uzlík zviazaný. Metóda viazania pochádza od svätého Antona Veľkého, egyptského mnícha zo 4. storočia. Modlil sa tým, že zviazal uzol vždy, keď povedal „Pane, zmiluj sa“. Ale diabol prišiel a jeho povraz rozviazal.
Theotokos (Bohorodička) teda naučila svätého Antona viazať jeho povraz špeciálnym spôsobom, sériou siedmich krížov. Samozrejme, sedem takýchto uzlov bolo veľa aj pre diabla, ale nie pre ich počet, ale pre jeho neschopnosť prekonať silu kríža.
Možno najdôležitejšia vec, ktorú nás môže modlitebný povraz naučiť, je, že modlitba nie je len duchovná vec, ale osobný akt, ktorý nás približuje k osobe Krista a zahŕňa celú našu osobu, našu dušu aj telo, preto sa fyzicky klaniame, keď sa modlíme, preto sa fyzicky prežehnávame, keď sa modlíme, a preto môže byť veľmi užitočné, keď naša myseľ blúdi a naše srdce je nepokojné, byť posilnení modlitebným povrazom.
Takže keď náš palec neustále prechádza cez uzly modlitebného povrazu, naše srdce môže ľahšie volať: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“
Tajomstvá čotiek znejú vznešene, no modlitba samotná sa často viac podobá tomu pôvodnému Pavlovmu prenášaniu kopy kamenia. Raz vyrastie na jednej strane, raz na druhej, a takisto môže vyzerať aj moje posúvanie po uzlíkoch alebo zrnkách ruženca. Prst sa síce hýbe, ale srdce zamrzlo. Pery opakujú nadčasové zbožné slová, ale myseľ rozmýšľa nad aktuálnymi akciami v Lidli.
Napriek tomu všetkému sa dá poslúchnuť pútnikova rada: „Ak nevieš dať kvalitu, daj kvantitu.“ Zdá sa, že touto radou popierame predošlé tvrdenia a stávame sa hlučným farizejom, no opak je pravdou. Moja kvantita nie je prejavom sily, ale mojej slabosti. Kvalita srdca je vzácna, no kvantitu môžem ponúknuť vždy, a táto kvantita neznamená nič iné ako zvolanie: „Verím, Pane; pomôž mojej nevere!“ A jednotlivé uzlíky sa tak premenia na slzy otca prosiaceho Ježiša o uzdravenie.
A ak človek nedokáže ani toto, tak nech si povrázkom omotá ruku a tak bude vo chvíľach opustenosti, prázdna a samoty vnímať, že pri jeho neistom kroku a zakopávaní bude držaný rukou Otca. Bude zdobený šperkom, ktorý neskrášľuje telo, ale zdobí dušu.
