Rumunský mních Roman Braga zanechal medzi pokynmi pre umieranie aj požiadavku, aby mu, keď už nebude vládať, zvlhčovali ústa a pery. Človek čaká od archimandritu posledné slová o večnosti, povzbudenie o tom, ako sa už teší do Otcovej náruče, prípadne múdrosť zbožného starca. Braga myslí aj na ústa, ktoré mu môžu vyschnúť. Žiada aj lieky proti bolesti a odmieta samoúčelné predlžovanie umierania.
Jeho pokyny pripojili biskupi Pravoslávnej cirkvi v Amerike k pastierskemu listu o eutanázii a asistovanej samovražde, ktorého schválenie oznámili 4. novembra 2026. List sa začína prosbou známou z byzantskej liturgie: „Pokojné kresťanské dovŕšenie nášho života bez bolesti a zahanbenia, dobrú odpoveď na prísnom Kristovom súde prosme si od Pána.“
Mimo chrámu to znie trochu ako reklama na asistovanú smrť. Pokoj, nijaká bolesť, nijaké ponižovanie. Stačilo by vynechať kresťanské dovŕšenie a reklamná agentúra by mala hotový slogan. Zmienka o prísnom Kristovom súde by jej, pravdaže, mierne pokazila kampaň. Lenže otázka zostáva: chceme dobre zomrieť, alebo chceme, aby nám zomieranie príliš nepokazilo život?
Jedna herečka mi raz povedala: „Staroba je strašná. Byť odkázaný na to, aby ti niekto iný utieral zadok…“ Rozumiem jej až príliš dobre. Ľudskú dôstojnosť by som bránil do posledného dychu, ale dúfam, že sa dovtedy budem vedieť sám umyť.
Biskupi píšu: „Dôstojnosť človeka nespočíva v sile, nezávislosti ani užitočnosti. Spočíva v Božom obraze, ktorý je v umierajúcom rovnako prítomný ako v človeku v plnej sile. […] Hodnota človeka sa nemeria tým, čo ešte dokáže urobiť.“
Filozof Alasdair MacIntyre nás nazval závislými rozumnými živočíchmi. Znie to ako neveľmi lichotivý záznam v zoologickom atlase. Lenže samostatnosti sme sa učili vďaka ľuďom, ktorí nás najprv museli kŕmiť, umývať a vstávať k nám v noci. Keď ma bude treba znova umývať, nestane sa zo mňa iný druh človeka. To však neznamená, že ma odkázanosť nebude bolieť alebo že ma niekto nedokáže ponížiť spôsobom, akým mi pomáha.
Obhajca asistovanej smrti by ma zastavil. Pacient nemusí pohŕdať odkázanými ľuďmi. Môže dostať dobrú starostlivosť a napriek tomu po zrelom uvážení odmietnuť neznesiteľný zvyšok života. Prečo by mal trpieť podľa môjho náboženského presvedčenia?
V Oregone bolo v roku 2025 v hospicovej starostlivosti 92 percent ľudí, ktorí zomreli po užití predpísaného smrtiaceho lieku; strata autonómie sa uvádzala pri 89 percentách prípadov. Spor sa odohráva aj tam, kde človeka niekto drží za ruku.
Lenže ochrana života nezaväzuje človeka až po predložení krstného listu. Život patrí k základným ľudským dobrám; úmyselne ho zničiť znamená zasiahnuť samotného človeka, nielen odstrániť jeho bolesť. Slobodný súhlas je dôležitý, no sám ešte nerobí skutok dobrým. Ani dobrovoľný predaj seba do otroctva by podpisom nezískal mravnú správnosť. Tým nie je spor o eutanáziu vybavený; nestačí však rozhodnúť ho slovami: pacient si to želá.
Cirkev nazýva takéto rozumom poznateľné požiadavky ľudskej prirodzenosti prirodzeným zákonom. Nevlastní ich, rovnako ako nevlastní človeka, ktorého život obhajuje. Ich záväznosť nepochádza z cirkevnej príslušnosti.
Chránia dobrá potrebné pre ľudský život aj vtedy, keď sa k nijakej viere nehlásime. Kresťan ich navyše chápe vo vzťahu k Darcovi: „Život nie je niečím, čo vlastníme, ale niečím, čo neprestajne prijímame od Boha.“
Aj Svetová lekárska asociácia odmieta eutanáziu a asistovanú samovraždu, pričom uznáva právo pacienta odmietnuť liečbu. Rozdiel medzi dovolením zomrieť a úmyselným usmrtením teda dokáže obhajovať aj medicínska etika bez odvolania na vieru. Stanovisko lekárov spor nerozhodne, no nemožno ho odmietnuť ako predpis platný iba za kostolnými dverami.
Oponent môže rovnakú úctu k človeku vyjadriť opačným záverom: práve preto ho vraj nesmieme nútiť pokračovať. Tu sa nezhodneme ani pri najúprimnejšej žiadosti. A do rozhodovania navyše vstupujú vzťahy. Ak pribudne možnosť odísť, môže pribudnúť potreba ospravedlniť, prečo zostávam. Starkej nikto nemusí nič prikazovať. Stačilo by, keby počula dcéru telefonovať so zamestnávateľom a vedela, koľko stojí ďalší mesiac starostlivosti.
Kresťan pritom nemá právo vytiahnuť utrpenie ako tromf. List hovorí: „Boh nechce ľudské utrpenie. Uľavovať od bolesti znamená mať účasť na Kristovom vlastnom diele; prosiť o takú úľavu nie je zlyhaním viery. Ak nám v utrpení prichádza nejaké dobro, nepochádza zo samotného utrpenia, ale z Božej milosti.“
Biskupi pripomínajú Eliáša, ktorý už nechcel žiť. Boh mu poslal jedlo a odpočinok. Anjel zjavne neabsolvoval naše diskusné školenia. Nevyvrátil prorokove argumenty. Nakŕmil ho. Ani podané jedlo však neodpovie na všetko. Človek môže byť sýty, milovaný a stále zúfalý. Odporca eutanázie musí zostať aj pri človeku, ktorému jeho odpoveď nestačí.
Aj Braga využil vlastné rozhodovanie, keď odmietol samoúčelné predlžovanie umierania. List pripúšťa nezačať či ukončiť liečbu, ktorá už neposkytuje rozumnú nádej na úžitok alebo predstavuje neprimeranú záťaž. Smrť vtedy prijímame z Božích rúk. To ešte neznamená, že vieme vysvetliť, prečo prišla. Pred človekom, ktorý práve niekoho stratil, by som si túto nevedomosť rád zachoval.
Kresťan nemusí podpísať doživotné predplatné na každý dostupný prístroj. Ani dobrý úmysel však lekárovi nevypíše morálny bianko šek. Úľava sa od usmrtenia musí líšiť skutočným postupom a jeho primeranosťou potrebám chorého. Aj rodina niekedy žiada pokračovať v liečbe preto, že nedokáže zniesť vlastný pocit viny. Prístroj potom lieči náš strach, hoci je pripojený k niekomu inému.
„Liečba sa môže skončiť; starostlivosť nikdy,“ píšu biskupi. Kňaz má najprv počúvať. Prítomnosť pri chorom neznamená schvaľovanie jeho rozhodnutia. O cirkevnom pohrebe rozhoduje biskup; pozostalých list zveruje Božiemu milosrdenstvu.
List žiada dostupnú paliatívnu starostlivosť, pomoc opatrovateľom aj ochranu svedomia zdravotníkov. Odpor voči eutanázii sa tým pre zdravých predražuje. Zrazu sú potrebné peniaze, voľno zo zamestnania, nočné vstávanie.
Zostáva ešte jeden omyl: predstava, že dobrá smrť musí aj dobre vyzerať. Všetkým odpustiť, usmiať sa na deti a odísť za doznievania vhodného žalmu. Posledný výkon vzorného kresťana. Čo však s človekom, ktorý sa bojí, nadáva, nespoznáva blízkych?
O pokoj teda prosím ďalej. Dúfam však, že ak budem raz neznesiteľný a vystrašený, nikto pri mojej posteli nezačne sklamane prehodnocovať kvalitu mojej viery. Braga si vypýtal modlitby, sviatosti aj zvlhčenie pier. Vedel svoje potreby pomenovať. Myslím na chvíľu, keď to už človek nedokáže. Mohol by som mu ešte dlho čítať o večnom živote, kým by som si všimol, že sa mu jazyk lepí na podnebie.
