Pred tromi rokmi 24. februára 2022 sme sa zobudili do iného sveta. Ten nový bol zrazu plný strachu, zmätku, hnevu a straty bezpečia. U našich susedov sa začala vojna. Nič už nebolo ako predtým. Aj moje srdce sa zachvelo a myseľ nedokázala uveriť, že je to naozaj pravda. Krátko nato sa vo mne ozvala psychologická duša. V novom svete bolo zrazu mnoho ľudí, ktorí hľadali odpovede a útechu. Nie, nemala som ich. Ja ani moji kolegovia. O to viac sme boli motivovaní vykročiť na cestu hľadania nádeje.
V to ráno som šla na základnú školu, kde som v tom čase pracovala. Aj tu bolo ráno iné. Báli sa deti i kolegovia. Od najmenších po najstarších. Dospelí klienti prinášali úzkosť do poradenských sedení a kládli ťažké otázky. Strach sa miesil s bezmocnosťou. Všetci sme sledovali správy a pýtali sa prečo. Na vysokej škole bola v tom čase výučba v online forme pre covid. Študenti prejavili vôľu porozprávať sa o tom, čo prežívajú. A tak sme plánovanú náplň seminára nechali bokom a rozprávali sme sa. Dospelé deti pomenúvali svoje obavy i pocit úľavy z toho, že o tom môžeme spolu hovoriť. Zdieľaná bolesť sa skutočne umenšuje.
Nezvyčajná situácia sa stala – nielen pre mňa – obrovskou školou života a výzvou na hľadanie nádeje. Nebola som v tom sama – hľadali sme ju spolu s deťmi na spoločných stretnutiach, ktoré sme nazvali „nablízku“, ale aj so stovkami účastníkov webinárov „Nádej v čase beznádeje“ na Lukovom Dvore. Mimoriadne vzácna pomocná ruka prišla od domácich i zahraničných psychologických inštitútov, ktoré ponúkali nepripraveným a menej skúseným kolegom bezplatné vzdelávanie v technikách krízovej intervencie, psychologickej prvej pomoci a spracovaní traumy u utečencov z vojnových oblastí. Inšpirovaná preštudovanými článkami som ako liek na bezmocnosť často odporúčala proaktivitu – kreatívne hľadanie možností, ako byť nablízku a podať pomocnú ruku na mieste, kde sa práve nachádzam. Bola som a stále som presvedčená, že takto môžeme pridať aspoň kúsok dobra do sveta poznačeného hrôzami vojny. Efektivitu tejto stratégie som si čoskoro vyskúšala na vlastnej koži. Vďaka IPčku a ústretovosti zamestnávateľov som sa na niekoľko dní stala psychológom na hranici. Skúsenosť bola návyková, preto som sa tam ešte niekoľkokrát vrátila.
Blízkosť a solidarita. V tomto duchu ubiehali dni na miestach, kam prichádzali ľudia – prevažne ženy a deti, ktoré vojna vyhnala z domova. Je to paradoxné, ale myslím, že som nikdy na žiadnom mieste nezažila toľko dobroty a lásky. Príbehov a osudov ľudí, ktorých už zrejme nikdy neuvidím, mám doteraz plné srdce. Obdobie pred Veľkou nocou som mala možnosť stráviť niekoľko dní v Ubli (o ktorej som predtým netušila, že existuje). Najväčšia utečenecká vlna už bola za nami, a tak bolo viac času na individuálne stretnutia s ľudskou bolesťou. Keďže vonku nebolo žiadne ihrisko, pre deti sme vytvorili alternatívny program s príslušníkmi ozbrojených a záchranných zložiek. Pridali sa vojaci, hasiči i policajti. A tak sa niekoľko malých chlapcov poprevážalo v autách, vyskúšalo majáky a húkačky a chlapca s ustrašenými očami potešila ozajstná hasičská čiapka, ktorú si mohol nechať. Na tvárach vystrašených mám sa aspoň na chvíľu objavil náznak úsmevu a v očiach tvrdých chlapov sa leskli slzy. Vo vzduchu bolo cítiť bolesť a nádej. Nikdy predtým som si neuvedomila, ako práve táto dvojica pocitov vystihuje atmosféru blížiaceho sa Veľkého týždňa, v ktorom po nezmyselnom utrpení a beznádeji chladného hrobu prichádza veľkonočné ráno.
Skúsenosť vojny ma naučila nanovo objaviť hĺbku svojho psychoterapeutického smeru – logoterapie. Jej autor viedenský psychiater a psychoterapeut Viktor Frankl svoju teóriu vytvoril v neľudských podmienkach koncentračného tábora. Práve na tomto mieste prichádza k poznaniu, ktoré človeka môže naučiť len stretnutie so skutočným utrpením a beznádejou. Schopnosť zaujať postoj je najväčšia hodnota a rodí sa práve v podmienkach krajnej núdze. Vždy môžeme. Priestor osobnej slobody v konfrontácii s nezmeniteľnými podmienkami paradoxne narastá. Zoči voči vojne je Franklov príbeh mimoriadne živý a aktuálny.
Aj moja 10-ročná ukrajinská kamarátka Aňa to dokázala. Uprostred veľkokapacitného centra sa stala malou logoterapeutkou. Prišla so ženskou časťou rodiny. Nevedela, kam ide, či ešte uvidí kamarátky, otca, či sa vráti do školy, ani kde bude ďalšiu noc spať. Napriek tomu sa rozhodla. Dávať úsmev spoluputujúcim i dobrovoľníkom, kresliť veselé obrázky, smiať sa a byť blízko. Keď som odchádzala na nočnú na hranicu, rozlúčili sme sa. Navrhla, že teraz ona bude pomáhať ľuďom, ktorí prídu. Ďakujem, moja malá kamarátka. Ďakujem, Frankl. Obaja ste mojimi učiteľmi. A ďakujem všetkým, ktorí si nedajú vziať pravú nádej a pravú slobodu. Verím, že je to možné a všetci sme k tomu pozvaní.
