Možno ste si to všimli aj vo svojom okolí: kňaz, rehoľník či rehoľníčka žije namiesto rehoľnej komunity pri svojich starnúcich alebo chorých rodičoch a opatruje ich. Je však v Cirkvi priestor aj na túto tému? Ako Cirkev rieši ich neprítomnosť v aktívnej službe? Na ako dlho môže rehoľník či zasvätená osoba odísť z komunity, aby sa starala o rodičov? A čo všetko je s tým spojené?
Od marca tohto roku pôsobím ako nemocničný kňaz v Banskobystrickej diecéze a táto téma sa ma v súčasnosti bytostne dotýka. Som totiž opatrovateľom svojej starej a chorej mamy vo Zvolene. Rád by som sa podelil o svoje skúsenosti z nemocničnej služby i domácej starostlivosti s tými, ktorí stoja alebo v budúcnosti môžu stáť pred podobnou výzvou.
Jeseň života
Čo je staroba? Biblický autor v desiatom verši 90. žalmu pripomína: „Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat…“ Poukazuje tak na pominuteľnosť a krehkosť ľudského života v porovnaní s Božou večnosťou.
Kódex kánonického práva v kánone 665 § 1 upravuje pobyt rehoľníkov mimo rehoľného domu, a to aj na dlhší čas. V tejto súvislosti možno pripomenúť aj štvrté Božie prikázanie o povinnosti ctiť si rodičov.
Ak však človek opustí komunitu z dôvodu starostlivosti o rodičov, často stojí pred otázkami, ktoré si dovtedy nemusel klásť: „Som rehoľník, kňaz či zasvätený laik. Mám skúsenosti so zvládaním psychického a morálneho stresu či s fyzickou starostlivosťou?“
Neraz sa vynoria aj ďalšie otázky a ťažkosti. Jedna vec je totiž povolenie na pobyt mimo komunity, druhá zvládanie medziľudských vzťahov medzi rodičom a dieťaťom, ktoré sa stáva jeho opatrovateľom, a zároveň zostáva zasvätenou osobou.
V minulosti sa táto otázka nevynárala tak často. Viacdetné rodiny a početné rehoľné komunity si dokázali zabezpečiť starostlivosť o rodičov aj pokračovanie rehoľnej pastorácie.
Dnes je situácia iná. Rodiny sú menej početné a ostatní príbuzní často nemajú možnosť prevziať starostlivosť o rodičov vzhľadom na povinnosti vo vlastnej rodine, zamestnanie či zabezpečenie živobytia. Vo verejnosti navyše prevláda názor, že rehoľník je povinný postarať sa o rodičov už len z dôvodu milosrdenstva.
V kláštoroch kedysi žili podľa pravidla 3 × 8
Sväté písmo prostredníctvom žalmov hovorí o ľudskom živote v rozmedzí 70 až 80 rokov. Ďalšie roky sa často spájajú s trápením a chorobami.
Medicína zdôrazňuje nielen dĺžku, ale aj kvalitu života. S pribúdajúcim vekom sa kvalita života môže znižovať a neraz rastie aj nespokojnosť. Túžba po dlhom živote totiž nemusí byť vždy odmenená šťastnou starobou. V spoločnosti i médiách pritom pozorujeme uprednostňovanie kultu mladosti.
K predlžovaniu života prispievajú lieky podporujúce činnosť srdca, ciev a mozgu, zdravá strava a zdravý životný štýl, ku ktorému patrí rekreačný šport, turistika či odpočinok.
V kláštoroch kedysi žili podľa pravidla 3 × 8: osem hodín modlitby, osem hodín práce a osem hodín spánku a odpočinku.
Staroba však nie je iba otázkou dlhovekosti, ale aj životného postoja a spokojnosti s tým, čo človek dostal do daru a ako využil svoje talenty. O podobných témach uvažoval aj psychológ Carl Jung.
Keď rehoľník opúšťa komunitu, predstavuje to hlboký zásah do jeho vnútorného života. Stráca každodennú účasť na spoločnej modlitbe a Eucharistii, pričom do popredia sa dostávajú potreby opatrovanej osoby.
Rehoľník však má možnosti podpory, ktoré mu ponúka Cirkev: pomoc predstavených, rehoľnej komunity, miestneho farára, biskupa či spovedníka.
Často si to vyžaduje zvýšené úsilie, aby dokázal spojiť opatrovateľské povinnosti so stretnutiami s ľuďmi, ktorí sú mu duchovnou oporou. Vyčerpanie má neraz predovšetkým psychický charakter, najmä ak sa nenapĺňa jeho túžba po spoločnom živote v komunite.
Čo môže rehoľník urobiť, aby si zachoval charizmu svojho inštitútu či rehole a dobrú duchovnú kondíciu?
- Nosiť rehoľný habit ako znak príslušnosti ku komunite, ktorý mu pomáha zachovať si vlastnú identitu. Rehoľník žije vo svete, ale nemá sa mu prispôsobovať. Pripomínajú to aj biblické texty (Jn 17, 14 – 15; Flp 3, 20; Rim 12, 2). Pomáha tiež čítanie životopisov svätých a zakladateľov reholí a inštitútov, ktoré podporuje zachovanie ich charizmy.
- Nájsť si čas na samotu a sebareflexiu. Ťažkosti vo vzájomnom spolužití možno ľahšie zvládať, ak si človek dopraje chvíľu ticha a položí si otázku, aké pocity v ňom prevládajú.
- Zachovať si pravidelnú modlitbu počas dňa. Dôležitá je modlitba breviára, ruženca, účasť na svätej omši a posväcovanie každodenného času.
- Udržiavať kontakt s predstavenými, spolubratmi a známymi. Osobné stretnutia pomáhajú predchádzať izolácii a udržiavať spojenie s komunitou.
- Nájsť si duchovného sprievodcu a spovedníka. Práve táto úloha môže byť niekedy najťažšia, no pre duchovný život je veľmi dôležitá.
Tieto odporúčania môžu byť užitočné nielen pre rehoľníkov, ale aj pre kňazov a laikov, ktorí nie sú viazaní rehoľnými sľubmi. Aj modlitba breviára je modlitbou Cirkvi, do ktorej sa môžu zapojiť všetci, ktorí túžia po duchovnom dobre svojom i celej Cirkvi.
Neustála výzva
Čo je spoločenstvo? A aké je ideálne spoločenstvo?
Je to miesto, kde sa hľadá pravda, kde má svoje miesto úprimnosť, autentickosť a ochota nezištne vychádzať v ústrety druhým.
Konformizmus a prispôsobovanie sa členov spoločenstva verejnej mienke vedú k neúprimnosti a strate dôveryhodnosti. Spoločenstvo potom stráca pevné základy a stáva sa iba miestom, kde ľudia žijú vedľa seba, no nemajú čím osloviť druhých.
Svätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort učil, že identita kňaza a rehoľníka spočíva v jeho pripodobnení sa Ježišovi Kristovi, nie v zamestnaní, ktoré vykonáva.
O autorovi: Brat Richard Marián Jombík OH je členom Hospitalskej rehole svätého Jána z Boha (milosrdných bratov) a pôsobí ako nemocničný duchovný. Od marca 2026 do februára 2027 vykonáva službu v Banskobystrickej diecéze a zároveň sa vo Zvolene stará o svoju starú a chorú mamu.
