Alžbeta Catez, ktorú si Rímskokatolícka cirkev pripomína 9. novembra, sa narodila 18. júla 1880 vo vojenskom tábore Camp d’Avord pri francúzskom Bourges ako dcéra dôstojníka. Jej neobyčajnú vitalitu negatívne dotvárala výbušnosť a sklony k panovačnosti. Duchovný zápas viedla modlitbou a stále hlbšou láskou k Bohu, čo sa neskôr stalo základom jej ďalšieho poslania – privádzať k Bohu aj iných.
Alžbeta, ktorú blízki volali Sabetka, strávila svoje detstvo v Dijone, kam sa rodina presťahovala po smrti otca. Ako osemročná začala študovať hru na klavíri na konzervatóriu, čím vyhovela očakávaniam matky. Jej najhlbšou vášňou však bola láska k Bohu. O udalosti svojho prvého svätého prijímania neskôr vyhlásila: „V ten deň sme sa úplne odovzdali jeden druhému.“ O rok neskôr prijala sviatosť birmovania s rovnakou vnútornou radosťou, ktorá z nej podľa svedectiev iných vyžarovala.
Alžbeta ako trinásťročná vyhrala klavírnu súťaž a jej život sa navonok uberal smerom k hudbe. Jej najväčším útočiskom však bolo ticho modlitby. Keď mala štrnásť, po skončení jednej svätej omše sa v duchu zaviazala sľubom dokonalej čistoty. Hoci navonok žila bežným životom mladého dievčaťa – navštevovala tanečné večery, prázdniny trávila v prírode či pri Stredozemnom mori –, všetko intenzívne prežívala vo svetle Božej prítomnosti. Jej prítomnosť medzi priateľmi viacerí opísali ako bytostne zameranú na duchovno, so zvláštnym jasom v očiach, akoby pochádzala z iného sveta.
Dotknutá misiami redemptoristov Alžbeta zatúžila po rehoľnom živote v kláštore bosých karmelitánok, no narážala na odmietavé stanovisko matky. Tá s dcériným vstupom do rehole súhlasila až po dovŕšení dvadsiateho prvého roku. Alžbeta to vyrátala na presných 850 dní, počas ktorých naďalej rástla vo viere.
Po dosiahnutí tohto veku 2. augusta 1901 konečne prekročila brány kláštora a prijala meno Alžbeta od Najsvätejšej Trojice. V tej chvíli začala svoju hlbokú cestu spojenia s Bohom, ktorú sprevádzali prísne podmienky, jednoduchý spôsob života a vnútorný zápas.
V kláštore Alžbeta zažívala jedinečné mystické chvíle. Opisovala svoju skúsenosť s Božou prítomnosťou ako nebo na zemi – stav, v ktorom sa jej duša stala trónom Najsvätejšej Trojice. Svoje modlitby nazývala chválou slávy, kde cítila, že žije pre oslávenie Boha vo všetkom, čo koná. Z tohto vnútorného pokoja a lásky pramenila aj jej horlivá túžba priviesť druhých bližšie k Bohu a ukázať im, že Božiu prítomnosť možno zažiť kdekoľvek v tichu srdca.
V roku 1905, keď mala Alžbeta 25 rokov, prejavili sa u nej prvé príznaky Addisonovej choroby, ktorá bola v tej dobe nevyliečiteľná. Priniesla jej veľké bolesti a utrpenie, ktoré Alžbeta znášala s vnútorným pokojom. „Milujem ťa tak, môj milovaný Ženích, že nemôžem žiť v pokoji a šťastí, ak viem, že ty trpíš,“ napísala v jednom zo svojich listov Ježišovi. Až do posledných chvíľ života sa cítila ako nástroj Božej lásky s túžbou, aby jej život bol úplnou modlitbou a živým vyjadrením tejto lásky.
Svätica, ktorej meno znamená „Boží dom“, zomrela v tichu kláštora, obklopená rehoľnými sestrami 9. novembra 1906. Jej život a viera inšpirovali mnohých, a tak sa jej duchovné dedičstvo šírilo aj po jej smrti. Jej najznámejšia modlitba na dosiahnutie spojenia s Bohom, ktorá bola čiastočne prevzatá do Katechizmu Katolíckej cirkvi (bod 260), sa začína slovami:
Ó, môj Bože, Trojica, ktorej sa klaniam,
pomôž mi celkom zabudnúť na seba,
aby som spočinula v tebe nehybná a pokojná,
akoby moja duša bola už vo večnosti.
Nech už nič nie je schopné narušiť môj pokoj
ani ma vyviesť z teba, ó, môj Nemeniteľný,
ale nech ma každý okamih
unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva.
Upokoj moju dušu.
Urob z nej svoje nebo,
svoj obľúbený príbytok
a miesto svojho odpočinku.
Nech ťa tam nikdy nenechám samého,
ale nech som tam úplne celá,
úplne bdelá vo svojej viere,
celá v adorácii,
úplne odovzdaná tvojmu stvoriteľskému pôsobeniu.
Alžbetu od Najsvätejšej Trojice blahorečil pápež Ján Pavol II. v Paríži v roku 1984 a svätorečil ju pápež František na Námestí svätého Petra v roku 2016.
