Prológ
Nestáva sa mi to často, ale predsa… občas stretávam ľudí, ktorých by som vlastne nemal ani prečo, a už vôbec nie ako stretnúť, pretože sú odo mňa o dosť, pravdu povediac, niekedy aj o pár storočí starší, alebo žili vlastne len na stránkach nejakého románu či na filmovom plátne… ale život je zvláštny a oni sú naraz predo mnou alebo vykročia spoza rohu, alebo ich objavím, ako si sedia na lavičke v parku.
Niekedy sa prihovorím ja im a inokedy začnú reč oni a musím povedať, že sú to zvyčajne zaujímavé rozhovory. Keď som sa s tým zdôveril jednému priateľovi, povedal mi: „Hm. A prečo si to nechávaš pre seba? Daj to na papier, podeľ sa s inými.“ Tak to skúšam… aj keď to bude vyzerať možno trochu uletené. Ktovie, aké budú reakcie? Možno ma niekto odporučí aj na docenta Chocholouška. Uvidíme.
*
Aj minule, takto pred týždňom, som bol služobne v Ríme a počas voľného popoludnia som si chcel pozrieť Katakomby svätého Kalixta na Via Appia. Za Bránou svätého Šebastiána po vystúpení z autobusu pri prechode cez cestu na vedľajšiu zastávku som nedával pozor a skoro som podbehol pod motorku. Bol by som asi dopadol zle, keby ma zozadu za golier nebol potiahol dozadu starý brčkavý pán, napriek svojmu veku atletickej postavy.
„Dove va, signore?“ (pane, kam to idete?) zakričal mi do ucha. Keď som v úľaku z motorky, ktorá mi takmer prešla po prstoch na nohách, len čosi zabľabotal, tak sa usmial a hovorí:
„Čo ti to mám povedať po latinsky? Domine, quo vadis? Ale to by nebolo originálne, to som tu už raz povedal niekomu podstatne vznešenejšiemu a dôležitejšiemu ako ty – a ja sa nerád opakujem.“
„Prepáčte, bol som zamyslený,“ zamrmlal som. A keďže som slušne vychovaný, tak som sa hneď predstavil. On predstavenie opätoval.
„Peter,“ hovorí.
„Prepáčte, a priezvisko?“
„To sa u nás nedávalo, ale v Kafarnaume ma volali aj Rybár, to podľa zamestnania, a tu v Ríme niekedy Pastier, ale postupne aj rôznymi inými menami – ale ja som bol skôr zvyknutý na to prvé meno. Pastier je v skutočnosti len jeden. Ten, ktorý za svoje ovce položil život.“
„To poznám, to znie ako z Ježišovho podobenstva,“ povedal som akoby mimochodom a vtom som si začal uvedomovať, s kým mám do činenia. No jasné… Peter… Rybár… Pastier, Rím, Quo vadis? Že by ten Peter?!
Ale čiperný starý pán mi nenechal čas na ďalšie úvahy.
„No, áno, Ježiš to síce povedal ako podobenstvo, ale v jeho prípade to nebolo podobenstvo, on to urobil doslova a do písmena… nie ako ja, keď som bol ešte mladý a plný sebaistého elánu, keď som to celé skoro dobabral,“ povedal Peter a zvážnel, pričom mu tvárou preletel akýsi tieň.
„Ako to myslíte, dobabral?“ vyskočila zo mňa možno nie príliš taktná otázka.
Peter sa neurazil a po chvíli pokračoval:
„Pamätám si to ako dnes, keď som sa pri večeri, ktorú neskôr nazvali Poslednou, chválil, že som hotový položiť život za neho, že ho budem chrániť, že mu ostanem verný… Nič takého. O pár hodín v Getsemany som príchod stráží prespal, a keď už bol Majster skoro zviazaný, tak som sa síce pustil do bitky s jedným z tých, čo ho odvádzali – ako baránka na zabitie –, ale to už na veci nič nezmenilo. Skoro som tomu chlapíkovi odrezal ucho… no… bolo to z mojej strany tak trochu patetické. A čo bolo ďalej, o tom, ako som ho zaprel dokonca aj pred vrátničkou, sa dodnes deti učia v škole na náboženstve. A dobre mi tak! Nech to všetci vedia! Dodnes mám pred očami jeho pohľad, ktorým sa na mňa obrátil, keď ho odvádzali na popravu. A hlavne nech všetci vedia, že Ježiš toto všetko predpovedal a napriek tomu, napriek mojej slabosti… ba možno práve pre moju slabosť si ma vybral. Prikázal mi dokonca, aby som do konca vekov utvrdzoval bratov vo viere. Predstav si, nazval ma skalou a sľúbil, že na tej mojej skale postaví niečo, čo nezanikne do konca vekov, do jeho návratu.“
„Ak tým myslíte Cirkev, ako predpokladám, tak síce neviem, kedy bude koniec vekov, ale môžem povedať, že teraz v roku 2024 je tá vaša skala stále napodiv pevná, aj keď počas stáročí sa z nej nejaké tie odrobiny poodštepovali,“ povedal som s istým uznaním.
„Máš pravdu, v porovnaní so všetkými tými zrúcaninami starých kráľovstiev, večných cisárstiev, impérií, Reichov a Sojuzov nerušimych, po ktorých už dnes ani pes nebrechne, je moja skala stále garanciou stability. A pritom koľko sebavedomých budovateľov svetlých zajtrajškov si o ňu už roztrepalo hlavu. Skúšali to na ňu bičom, mečom, jedom, delovými guľami aj dynamitom… nejaký ten škrabanec sa im podaril… ale to je v podstate všetko. Teraz pre zmenu skúšajú nechať zarásť moju skalu nejakou popínavou burinou – v nádeji, že korienky a liany ju zakryjú, postupne narušia aspoň jej povrch a rozbehnú proces erózie.“
„No, ja to tiež vidím takto, a už dnes poznám mnohých, ktorí tvrdia, že sa vám to všetko drobí pod nohami. A mnohí sa tešia a mädlia si ruky… konečne by chceli vidieť, ako sa to všetko rúca a rozsýpa.“
„No tak to im treba povedať polopate a na rovinu: Keby to bola obyčajná mŕtva skala, tak by mohli mať pravdu. Tá moja skala však dostala do vienka obdivuhodnú schopnosť zaceľovať a uzdravovať svoje trhliny. Je to vlastne živá skala (aha, práve som vymyslel oxymoron – to si musím niekam zapísať, to použijem v nejakom liste), je to organizmus s obdivuhodnou schopnosťou oživovať a rásť.“
„Teda vy si ale veríte!“ podpichol som Petra trochu uštipačne.
„Nie, ja neverím sebe, ja verím jemu, môjmu Majstrovi a Pánovi. On je Pánom dejín. Viem, aj on si kládol otázku, či ešte nájde vieru pri svojom druhom príchode, ale nech by to malo by hneď aj malé stádo, ktoré na konci vekov nájde, stále to bude jeden jeho ovčinec, v ktorom je on jediný pastier. A ten ovčinec bude stáť na tejto skale.“
„A čo máte najbližšie na programe? Teda okrem zachraňovania roztržitých turistov a pútnikov…“ zahovoril som príliš apokalyptickú tému.
„Idem im všetkým otvárať brány milosrdenstva nášho Pána a Majstra, toho, ktorý mi v ten večer mojich chvastavých rečí pokorne umyl nohy. Pozri, chceš vidieť?“ povedal a začal otvárať kapsu, ktorú mal prevesenú cez plece a ktorú som si dovtedy ani veľmi nevšimol. Keď si ju skladal z pleca, zahrkotalo to v nej.
„A stavte sa, že uhádnem, čo vám tam hrkoce?“
„No schválne. Povedz!“
„Stavím sa, že kľúče!“
„Máš pravdu. Ako si na to prišiel?“
„Lebo mi to páli,“ vyhlásil som so svojou typickou skromnosťou. „A stavte sa, že uhádnem aj to, ako vás dnes volajú v Ríme.“
„Tak skús.“
„František!“
„No, naozaj ti to páli. A teraz už upaľuj, lebo práve ti ide autobus. A pozor na motorky!“
Epilóg
Naskočil som na autobus a z okna som vyzeral, ako sa starý pán peši pohýna smerom k rímskej bráne. Zasa teda ide do Ríma. Uvedomil som si, že sa oňho trochu bojím. Čo keď ho tam odmietnu a znovu ukrižujú, ako jeho Majstra? Ale ako to rozmýšľam, veď to je celé na hlavu a hore nohami, pomyslel som si. No veď práve to – ukrižujú ho hlavou dole a hore nohami… veď aj celý dnešný svet je na hlavu a hore nohami.
